Tag
Veľa žien, ktoré sú samy, si myslia, že na vzťahoch je postavený celý svet. Možno aj majú pravdu, lenže na akých vzťahoch? Na takých, v ktorých sú ignorované, týrané a ponižované? Keď si ich muž neváži, nepomôže a nie je im oporou? Alebo keď ich partner vníma ako samozrejmú, istú vec a nemá za potrebu sa spýtať ani banálnu otázku: „Zlatko, aký si mala deň?“?
Je prvý január a ovzduším lietajú okrem vinšovačiek aj novoročné záväzky. Ešte pred rokom som si nejaký dala i ja. A skutočnosť, že som zabudla, o čo konkrétne šlo, je viac ako veľavravná. Dnes mám pocit, že som na predsavzatia „stará“. Alebo o niečo svetaznalejšia či zrelšia? Buď jedno, alebo druhé. No koniec koncov si myslím, že vítať nový rok predsavzatiami je zbytočnosť. K tomu, k čomu nás doteraz nedohnala vlastná túžba, sa nemá zmysel siliť, rovnako ako je len stratou času predstierať, že zo dňa na deň získame nové zvyky…
Spomínaš si na tie dni, kedy si išla na doraz? Kedy si sa pýtala, snažila meniť seba a možno i iných? Kedy si verila, že každý problém má nejaké riešenie a nie je možné vzdávať sa? Kedy si v sebe ešte živila ten malý plamienok nádeje, ktorý si úzkostlivo chránila, aby ho nik nemohol sfúknuť? Kedy si si myslela, že ľudia, ktorých miluješ, ľúbiš či máš rada, budú s tebou jednoducho navždy?
Ženy sú z Venuše a muži z Marsu… Či ako sa to hovorí? Priznám sa, niekedy som mala pocit, že chlapi sú z nejakej čudnej planéty a nerozumie im nikto na tomto svete. Občas som premýšľala, či náhodou chlapi netrpia schizofréniou.
Veď nie je možné, že nás celú noc ľúbia, a keď príde ráno, akoby to všetko nič neznamenalo.
Príliš často sa o niekom sebavedomom hovorí ako o osobe, ktorá je pokrytecká, arogantná a príliš zahľadená do seba. Pojem sebavedomie je u nás stále spojený s viac alebo menej negatívnymi charakterovými vlastnosťami. Pritom ja sebavedomého človeka vnímam úplne inak. Je to niekto, kto si jednoducho zvolil seba. Napriek všetkému, čo sa mu udeje, sa snaží „iba“ prežiť a vyviaznuť zo všetkých okolností bezbolestne.
Vieš, život je aj o tom, že mnoho stratíme. Ale možno je to len uhol pohľadu… Pretože tie straty môžu skôr predstavovať akési oslobodenie. Odpútanie sa od toho, čo nám ubližovalo a čo vôbec nebolo naše. My ľudia sa totiž vieme naviazať aj k tomu, čo nám spôsobuje bolesť. Sme už raz takí. Buď veríme, že sa to zlepší, alebo sa podceňujeme až do takej miery, že nadobudneme pocit, že si nič lepšie nezaslúžime. A tak bojujeme. So životom, so všetkými jeho okolnosťami, s bližšími aj menej blízkymi a v neposlednom rade i so sebou.
