Tag
Spomínaš si na tie dni, kedy si išla na doraz? Kedy si sa pýtala, snažila meniť seba a možno i iných? Kedy si verila, že každý problém má nejaké riešenie a nie je možné vzdávať sa? Kedy si v sebe ešte živila ten malý plamienok nádeje, ktorý si úzkostlivo chránila, aby ho nik nemohol sfúknuť? Kedy si si myslela, že ľudia, ktorých miluješ, ľúbiš či máš rada, budú s tebou jednoducho navždy?
Ženy sú z Venuše a muži z Marsu… Či ako sa to hovorí? Priznám sa, niekedy som mala pocit, že chlapi sú z nejakej čudnej planéty a nerozumie im nikto na tomto svete. Občas som premýšľala, či náhodou chlapi netrpia schizofréniou.
Veď nie je možné, že nás celú noc ľúbia, a keď príde ráno, akoby to všetko nič neznamenalo.
Príliš často sa o niekom sebavedomom hovorí ako o osobe, ktorá je pokrytecká, arogantná a príliš zahľadená do seba. Pojem sebavedomie je u nás stále spojený s viac alebo menej negatívnymi charakterovými vlastnosťami. Pritom ja sebavedomého človeka vnímam úplne inak. Je to niekto, kto si jednoducho zvolil seba. Napriek všetkému, čo sa mu udeje, sa snaží „iba“ prežiť a vyviaznuť zo všetkých okolností bezbolestne.
Vieš, život je aj o tom, že mnoho stratíme. Ale možno je to len uhol pohľadu… Pretože tie straty môžu skôr predstavovať akési oslobodenie. Odpútanie sa od toho, čo nám ubližovalo a čo vôbec nebolo naše. My ľudia sa totiž vieme naviazať aj k tomu, čo nám spôsobuje bolesť. Sme už raz takí. Buď veríme, že sa to zlepší, alebo sa podceňujeme až do takej miery, že nadobudneme pocit, že si nič lepšie nezaslúžime. A tak bojujeme. So životom, so všetkými jeho okolnosťami, s bližšími aj menej blízkymi a v neposlednom rade i so sebou.
„A čo si čakala?” Tieto slová počúvame vo chvíľach, kedy ich počuť chceme najmenej, pretože si až príliš uvedomujeme, ako veľmi sme zlyhali. Zlyhali vo vzťahu k sebe. Veď kto z nás sa neocitol v situácii, ktorá ho jednoducho prinútila „čakať“? Láska to bola príliš veľká na to, aby sme zo dňa na deň zabudli, a čo je najhoršie – venovali sme ju niekomu, komu to naše čakanie vyhovovalo. Keď chcel, mal nás poruke. A keď nechcel, vzdialil sa, pretože si bol istý, že tým nič nepokazí.
Viem, aký je dnešný svet. Viem, akí sú dnešní ľudia. Viem to, bohužiaľ, z vlastnej skúsenosti. Už mnohí ma sklamali, už mnohí ma zranili, už mnohí mi ublížili tak, že som sa snáď miliónkrát zaprisahávala, že už nikdy nebudem nikomu veriť. Že už nikoho nevpustím do svojho života a už vôbec nie do svojho srdca…
A vždy som bola rozhodnutá to dodržať.
