Tag
Nie, ja nie som typ dievčaťa do „takmer“ vzťahu. Nechcem vo svojom živote niekoho, kto ma bude jeden deň akože milovať a na druhý deň sa správať úplne inak. Nechcem niekoho, kto sa bude tváriť, ako je všetko super, a potom zrazu cúvne, lebo sa zľakne, že to začína byť príliš vážne. Nechcem niekoho, kto nedá zo seba všetko, len preto, že si nebude istý.
To hlboké ticho, ktoré vždy ostane a nikdy ho nikto nezaplní. To ticho, v ktorom ostávame príliš dlho… Pretože máme strach. Strach z toho, čo by sa mohlo stať. Strach z vyslovenia slov, ktoré viac ublížia, ako potešia. Nikto o tom v skutočnosti nechce hovoriť, pretože nevedia, čo cítiš…
Spomínam si na dni, kedy som sa musela premáhať, aby som nekričala. Krik mám totiž spojený len s ľuďmi, s ktorými ja osobne nechcem mať nič spoločné. A tak som sa snažila tlmiť v sebe potrebu zakričať vždy, keď to na mňa prišlo. Napríklad vtedy, keď som cítila úplnú bezmocnosť a vedela som, že ťa strácam, hoci ty si s maskou na tvári tvrdil opak.
Viem, že by som nemala, ale ešte stále na teba myslím. Nie ako predtým. Netrápim sa myšlienkami na to, či a kedy sa vrátiš. Rozprávka sa skončila a ja som to prijala ako fakt. Je tu však niečo, čo zostalo nevypovedané. Viem, že pekné veci niekedy skončia. Tak to proste je.
Dokedy je možné milovať toho nesprávneho človeka? Koľko toho musí ženská duša zniesť, kým sa v nej niečo zlomí? A prečo nie sme schopné povedať si dosť už pri prvom náznaku, že niečo nie je v poriadku? Občas totiž musíme spadnúť tak hlboko, že cesta nahor je už zahataná. Ešte dlho potom sa budeme držať tesne nad dnom a premýšľať, prečo sa to stalo práve nám.
Keď sa nad tým tak zamyslím, všetci niečo hľadáme. Neustále, každý deň, mesiac za mesiacom, rok za rokom. Hľadáme to, po čom túžime, čo nám chýba a bez čoho nevieme plnohodnotne žiť. Čo to vlastne je? Sú to „veci“ tak banálne, až si mnohokrát povieme, že predsa musí ísť o samozrejmosť. Ale opak je pravdou…
