Značka
Sú dve hodiny ráno. O pár hodín mi zvoní budík. To však na tom nič nemení. Ležím, prevaľujem sa zo strany na stranu, oči mám otvorené dokorán. Tak ako boli otvorené moje dvere, keď si chcel prísť. Vždy som ťa k sebe pustila. Vždy. A vždy som to oľutovala. Pretože nastal… Plač. Hoci… ja už ani neviem plakať. Mám pocit, že už som sa za svoj život vyplakala naozaj dosť.
Tak a teraz ma veľmi dobre počúvaj (alebo skôr veľmi pozorne čítaj). Nezabudla si na niečo? Opýtam sa ťa to znova… Nezabudla si na niečo? Viem, že srdce je niekedy silnejšie ako rozum, no ty si ten rozum asi prestala používať úplne. Myslíš si, že je správne naháňať sa za niekým, kto o teba nestojí? Prepáč, viem, že to bolo trošku tvrdé, ale niekto ti to už povedať musel…
Vo svojom živote som stretla strašne veľa chlapov, chlapcov, mužov… Ak mám byť úplne úprimná, aj napriek tomu som mala vo vzťahoch smolu. Teda, nemôžem tvrdiť že „vo“ vzťahoch, pretože tých až tak veľa nebolo. Skôr som mala problém nejaký ten vzťah vôbec nadviazať. To, ako sa väčšina z nich ku mne zachovala, som časom už úplne prestala chápať, a tak som sa raz odhodlala a na rovinu som sa na to jedného z nich opýtala…
Celý náš život je o rozhodnutiach. Či už si mladý, alebo starý, stále a vždy rozhoduješ o sebe a o svojej budúcnosti, o svojom živote a jeho každodenných banalitách. O tom, s kým si ráno vypiješ kávu, o tom, vedľa koho sa zajtra ráno zobudíš. O tom, či sa dnes prekonáš urobiť tú zmenu, po ktorej tak túžiš, alebo to radšej znova odložíš na potom…
O tom, či sa rozhodneme žiť život s láskou, či bez nej…
Baví ťa to? Baví ťa ubližovať mi? Myslíš si, že ublížiť sa dá len fyzicky? Nie, predstav si, to, čo robíš ty, mi možno ubližuje ešte viac. Myslíš si, že mi neubližuješ, veď si ma nikdy neudrel, nedal si mi facku. Mýliš sa. Ja tých faciek od teba dostávam niekoľko, bojím sa priznať, že v poslednej dobe čoraz častejšie. Áno, nie sú to facky, ktoré zasiahnu moju tvár. Sú to facky, ktoré ma zasiahnu omnoho hlbšie, a to v mojom vnútri.
Každý z nás má v duši ten príbeh, o ktorom by najradšej už nikdy nehovoril. Príbeh, ktorý ukrývame pred svetom ako veľké ťaživé tajomstvo a tváriac sa, že neexistuje, pokračujeme vo svojej ceste.
Ako silné, nezlomné bytosti bez strachu, lebo to najhoršie sme už prežili, kráčame, najskôr pomaly, potom isto a hrdo za cieľom, ktorý síce nevidíme, ale vieme, že tam v diaľke je.
