Tag
Keby sa raz naozaj stalo, že budem mať dcéru, budeš ten, o ktorom jej chcem rozprávať. Vtedy, keď bude mať zlomené srdce. Keď bude sedieť na okne a po lícach jej bude stekať nezastaviteľný vodopád sĺz a bude sa dívať na hviezdy. Do tmy. Bude v tej tme hľadať odpovede. Vtedy, keď mi bude hovoriť, ako prežívala rozprávku a ako verila, že konečne našla svojho princa.
Občas nie je jednoduché žiť. To všetci dobre vieme. Občas si myslíme, že sme v poriadku, ale potom sa stane čosi, čo nás presvedčí, že nie sme. Alebo sme iba unavení zo života. Z úsmevov, za ktorými sa skrýva klamstvo. Z rán, ktoré sa síce hoja, ale niekedy ešte zabolia. A vtedy pochopíme, že jediné, čo nám pomôže, je čas.
Nie je zlé stráviť nejaký čas osamote. Bez ľudí, ktorí sú neustálou súčasťou nášho života. Nie je to útek od problémov, skôr spôsob, ako nabrať novú silu.
Hovorí sa, že za každým úspešným mužom stojí žena a že za každou úspešnou ženou stojí ona sama. Neviem prečo, ale zdá sa mi, že na tom nejaká pravda bude… Jednoducho si myslím, že žena – a hlavne tá zlomená, ktorej bolo ublížené, je oveľa silnejšia ako ktorýkoľvek chlap. A nehovorím to preto, že som žena… Áno, žena je silná, lenže to neznamená, že zvládne všetko. To neznamená, že ju nikdy nestratíš. Stratíš.
Prišla si domov. Vlastne nie. Ten byt, ktorý je prázdny a studený, nemožno nazývať domovom. Je len priestorom, kde prespávaš a čakáš na ráno. Na lepšie ráno. Vyzliekaš si šaty, ktoré ti tak pekne zvýrazňovali boky a ktorých farba prehlbovala iskru v tvojich očiach. Dnes nie je čo prehlbovať. Pretože sa už na teba nepozerá. Nepozerá sa na to, ako sa obliekaš. Už sa nepozerá. Už ti nepomáha zapnúť zips na šatách. Už ťa nevyzlieka…
V tvojom živote sa zrazu dejú veci, ktoré nevieš pochopiť. Nerozumieš tomu, ako je to možné, kde sa stala chyba… Veď si bola dokonale šťastná. No tvoje srdce je už príliš zranené na to, aby sa dokázalo postaviť bolesti. A ty už iba mlčky trpíš ďalšie rany a slzy ukrývaš na dne duše. Prepadá ťa pocit, že si stratená a nenachádzaš cestu von. Túžiš utiecť, ale nemáš dosť síl. Nie si stratená. Stále je cesta, aj keď ju práve teraz nevidíš. Lebo skutočne stratení sú len tí, ktorí sa už nesnažia stať lepšími.
Videla som v jej očiach niečo iné, videla som, že možno klame nie len mňa, no aj samú seba. Že možno klamstvo z jej úst, že je šťastná, je hlbšie, ako sa mi dovtedy zdalo. Niekedy to hovoríme, len preto že chceme presvedčiť samých seba. Nechcela som ju presviedčať o opaku a tak som len mlčala. Niekedy mlčanie lieči viac ako slová…
A ona presne to potrebovala. len to, aby som počúvala.
