Tag
MAMA. Jedno krátke slovíčko. Štyri písmenká… A predsa znamená tak veľa. Nie. Znamená oveľa viac. Všetko. Nie vždy si to uvedomujeme, ale mama je tá najdôležitejšia osoba v našej pozemskej púti. Veď bez nej by sme tu dnes neboli. Pretože to ONA nám dala život.
Nositeľky tohto slova, tohto mena, všetky tie mamy, ktoré sú úžasné, sú pre nás stredobodom vesmíru.
Cítiš to vždy, keď sa na mňa pozrieš. Ja viem, že áno. Pochopil si, že sa čosi medzi nami zmenilo a nechápeš, ako sa to mohlo stať. Ver mi, ani ja nerozumiem. A bojím sa spýtať samej seba, kedy som ťa prestala milovať… Vraví sa, že na konci začneme spomínať na začiatok. Akí sme boli my na našom začiatku? Bláznivo zamilovaní. Šťastní ako nikdy v živote. Láska nás mala rada a svet nám patril celý, bezozvyšku.
Ten pocit, keď ti začne chýbať niekto, kto ti už už raz prestal chýbať… Bol to len krátky útržok z toho všetkého, čo bolo medzi vami, ktorý sa ti vrátil. Niečo, čo sa vlastne nikdy ani nestalo a možno preto to bolo také krásne. Ty si sa zobudila zo sna a aj keď si si to nechcela priznať, po dlhej dobe bol ten sen lepší ako ten neporiadok, v ktorom práve žiješ. Možno je to len zhoda okolností, času, toho všetkého ťažkého, čo sa ti práve deje.
Chcela by som dnes napísať list. List, ktorý síce nikdy nikde nepošlem. No bude to list pre nás, a hlavne pre teba. Pre to, aby sme nezabudli poďakovať, aj keď nemáme čas už skoro na nič. Aby sme si my všetci pripomenuli, prečo sme tu a s kým… komu by sme chceli povedať to svoje ďakujem. Kto si to naše ďakujem zaslúži…
Ďakujem ti, za to, že ma miluješ…
Keby sa raz naozaj stalo, že budem mať dcéru, budeš ten, o ktorom jej chcem rozprávať. Vtedy, keď bude mať zlomené srdce. Keď bude sedieť na okne a po lícach jej bude stekať nezastaviteľný vodopád sĺz a bude sa dívať na hviezdy. Do tmy. Bude v tej tme hľadať odpovede. Vtedy, keď mi bude hovoriť, ako prežívala rozprávku a ako verila, že konečne našla svojho princa.
Občas nie je jednoduché žiť. To všetci dobre vieme. Občas si myslíme, že sme v poriadku, ale potom sa stane čosi, čo nás presvedčí, že nie sme. Alebo sme iba unavení zo života. Z úsmevov, za ktorými sa skrýva klamstvo. Z rán, ktoré sa síce hoja, ale niekedy ešte zabolia. A vtedy pochopíme, že jediné, čo nám pomôže, je čas.
Nie je zlé stráviť nejaký čas osamote. Bez ľudí, ktorí sú neustálou súčasťou nášho života. Nie je to útek od problémov, skôr spôsob, ako nabrať novú silu.
