Tag
Milý priateľ, ktorý ma ľúbiš,
pamätáš, keď sme sa prvý raz stretli? Veď vieš, bolo to v tej kaviarni na námestí. Priviedla ťa kamarátka, vraj čakáš na autobus, či si môžeš s nami dať kávu. Tvoja spoločnosť bola od začiatku príjemná, už vtedy si videl, že ma niečo trápi a chcel si ma utešiť, hoci si ani netušil, o čo ide.
Neskôr sme sa dohodli, že sa stretneme znova. A potom znova. A tak si ma postupne spoznával.
Trpezlivosť, čas. Slová, ktoré väčšine z nás naháňajú strach. Kto by chcel predsa čakať? Chceme všetko. Najlepšie hneď a teraz. Len tak, bez najmenšej námahy. A väčšinou to tak býva aj so vzťahmi. Väčšinou si v jeden večer zmyslíme, že ráno už nechceme raňajkovať sami, a tak začneme hľadať.
Doslova lovíme v tom rozbúrenom mori, ktoré je tam vonku, a hľadáme. Väčšinou však netušíme, čo presne.
Na začiatku toho príbehu stálo tvoje jediné rozhodnutie. Najskôr si z neho mala dobrý pocit a tešila si sa, ako si dokázala využiť situáciu vo svoj prospech. No postupne sa tvoje rozhodnutie menilo zo splneného sna na nočnú moru. Možno ublížilo tebe, možno iným. A možno si to vôbec tak nemyslela.
Možno si sa dopustila zrady voči niekomu, kto ti zveril svoju dôveru, alebo si sa nezachovala práve čestne k niektorým ľuďom, odmietla si pomoc priateľovi v núdzi, alebo si len chcela pomôcť, no situácia sa obrátila proti tebe.
Mávala som chvíle, kedy som prestala myslieť na všetko okolo a pred očami som mala len teba. Nevnímala som okolitý svet ani ľudí. Akoby zrazu všetko zmizlo a boli sme len ty a ja. Boli sme spolu na tom mieste, kedy sme sa prvýkrát zblížili. Všetko bolo ako predtým. Smiali sme sa, boli sme sami sebou, na nič sme sa nehrali a ja som bola šťastná. Pri týchto predstavách som sa vždy pousmiala. Avšak tieto skreslené predstavy, ktoré boli zrejme spôsobené tvojou neprítomnosťou, trvali sotva záblesk sekundy.
Je neskoro v noci. Alebo skoro ráno? Na hodinách svieti 3:40 a ja stále bdiem. Neviem, či je to priveľkým množstvom kofeínu, alebo priveľkým množstvom myšlienok. Na teba?
Tie myšlienky prúdia v mojej hlave ako na kolotoči a ja sama si ich neviem správne zoradiť. Cítim sa celkom zmätene, pretože v tejto chvíli nič konkrétne necítim. Akoby všetky emócie na moment odišli. Neviem rozoznať, či som smutná, či som šťastná. A ani to vedieť radšej nechcem.
Mám sa rada. To áno. No neviem si odpustiť. Za všetko, čo som spravila a za všetko, čo som nespravila. Za všetko, čo som mohla, ale zmeškala som to. Za strach, ktorý ma dokáže aj dnes prekvapiť.
Chodím po svete vystretá s úsmevom na perách. Dvíham telefóny mojich kamarátov, o polnoci odpisujem na správy, robím psychológa, životného kouča, veštkyňu a miestami nahrádzam rodičov či súrodencov. V neposlednom rade frajerov, frajerky a niekedy aj manželov. Som tu. Väčšinou pre každého a vždy. Bez rozdielov. Lebo taká som. Mama ma asi dobre vychovala a ja neviem povedať nie.
