Tag
Pamätám si tvoje slová. Dodnes počujem tvoj hlas, keď si s úsmevom povedal, že pre mňa je lepšie ťa stratiť, pretože to najskôr možno bude zlé, ale do troch mesiacov sa z toho dostanem. Myslela som, že som zle počula. Potom si mi ukázal, že to myslíš vážne.
Ale povedz mi, kde v tej vete si myslel SKUTOČNE na mňa?
Vtedy som si uvedomila, že si nikdy nepochopil, čo všetko som pre teba obetovala a čo pre mňa znamenáš.
Napíšem hocikomu. Bez rozmýšľania. Hneď. Ale tebe napísať nedokážem. Vždy predtým než sa spýtam, že ako sa máš, rozmýšľam pol dňa, či je to vôbec dobrý nápad. Záleží mi na tebe? Prehnane? Alebo čoho sa bojím?
V hlave mi ide počas dňa milión myšlienok. Nepoznám deň, keď nemusím nič riešiť. A ty sa v mojej hlave prelínaš s povinnosťami, bežnými dennými depkami a so zoznamom, čo mám kúpiť v obchode. Si tam, keď ráno otváram oči a strašne preklínam svet, že vôbec musím vstať.
“Každá bolesť učí dušu rásť” – Spieva sa v jednej piesni. Ono to tak asi aj bude. Veľa bolesti a veľa sklamania nás robí obrnenými. Všimli ste si však, že čím dlhšie ste nepriestrelnými, tým silnejšie údery človek dostáva? Čím viac sa sústredíte na ochranu vlastného ja, tým väčšiu pozornosť sústredí opačná strana na poriadny, neľútostivý kopanec. Robia to naschvál? Má niekto tam hore v zozname povinností sťažovať nám existenciu? Kto to vymyslel? Je to ako s rezistenciou na antibiotiká.
Už v detstve som nepatrila medzi tie tiché dievčatá, ktoré sa skryjú do kúta a budú sa hrať s Barbie bábikami. Ja som mala zbierku áut, milovala som futbal a viac som si rozumela s chlapcami ako s dievčatami. Nikdy som nevedela obsedieť a byť ticho. Milovala som vystúpenia v škôlke a vždy som v každom jednom musela byť.
Ako som dospievala, zistila som, že ma nebaví stáť v rade a robiť to, čo robia ostatní. Nikdy ma nebavilo poslúchať príkazy a zákazy a nikdy som sa nezmierila s odpoveďou “nie”.
Je krátko po polnoci a ja opäť nenachádzam pokoj. Vonku zúri strašidelná búrka, oblohu križujú jasné blesky, počuť ťažký zvuk hromov a cez prudký dážď takmer nič nevidieť. Nemám rada búrky. Pripomínajú mi zmätok v mojom živote, ktorý nastal, keď si doň vstúpil. Viem, že ráno po búrke znova vyjde slnko. A tak čakám, kedy utíchne aj moja búrka, ktorú si spôsobil. Lebo hoci ty si už preč, ona trvá naďalej.
Neboj sa, už dávno som ti odpustila. Pamätáš, ako stačilo, aby si ma objal a ja som hneď zabudla, že by som sa mala hnevať a odpustila som ti aj to, čo si ešte neurobil? Teraz to tak nebolo.
Nie je v tom nič. Nič iné, len ten skvelý pocit, že nie sme sami. Práve teraz, keď nedokážeme zaspať už pár nocí, keď máme chrípku, alebo sme jednoducho smutní. Možno veci nefungujú ako obyčajne, možno sme o niekoho prišli a my len chceme cítiť, že sa o to máme s kým podeliť.
Nie vtedy, keď sa nás pýtajú, ale teraz, o druhej ráno, keď chceme plakať, kričať alebo skočiť do vody a na chvíľu prestať myslieť. Veci nedávajú význam a tak stále príliš premýšľame. Nedá sa z toho, dostať.
