Tag
Som dievča, ktoré cíti. Ale myslím to doslova. Cítim. Keď milujem, tak milujem hlboko a každou bunkou tela. Keď mi ublížia, tak srdcervúco plačem. Keď som šťastná, zoberte mi peňaženku, pretože som schopná vykúpiť potraviny a rozdať to všetko bezdomovcom. Nenávidím nedorozumenia a nevypovedané veci. Smejem sa nahlas, cítim všetko a milujem šialene.
Proste som úprimná a na nič sa nehrám. Neklamem sama sebe a neodmietam to, kým v skutočnosti som.
Človek by čakal, že tak, ako sa postupne evolúcia a všetko s ňou spojené – či už ide o techniku, medicínu alebo čokoľvek iné – vyvíja vpred, mali by ísť vpred aj vzťahy. Ak sa nad tým však zamyslím, mám pocit, že namiesto posunu vpred sme zaradili poriadnu ,,spiatočku”.
V minulosti – povedzme, že pred 40-50 rokmi späť – niečo ako ,,vzťah s výhodami” nebol braný tak normálne ako dnes. Ak sa dvaja ľudia stretávali, rozumeli si v živote, či už každodennom alebo intímnom, bolo bežné, že sa vzali.
Out of sight, out of mind. They say.
Pomaly som si sadla na nie príliš pohodlnú stoličku na balkóne. Milujem balkóny, hlavne tie, ktoré sú extrémne vysoko. Bol to 66. deň. Napriek večným poverám o tom, aké je toto číslo nebezpečné a nesympatiám ľudí k nemu, mne sa celkom páčilo. Konečne sa všetko dostalo do normálu a ja som si začala zvykať na toto miesto alebo ľudí, ktorými som sa obklopovala. Bavila ma ich kultúra, bavil ma ich zmysel pre humor. Bavila ma táto krajina.
Je to už dávno, odkedy som naposledy písala. Možno je to tým, že som tak dlho necítila vôbec nič. Alebo to len priveľmi bolelo. Ale teraz prišiel čas obzrieť sa späť, a tak píšem. Kvôli sebe.
Ty, ktorý si bol prvý, si ma naučil, čo vlastne znamená ľúbiť. Prišiel si neočakávane a stal si sa mojím všetkým. Otcom, bratom, najlepším priateľom. Podarilo sa ti preboriť moje múry a hradby, ktorými som sa poctivo ohradila. Videl si ma. Uzdravil si ma. Bol si ako záhradník, pod ktorého rukami som rozkvitla.
To pojašené dievča. Vtedy, tam, pred rokmi. Ja. Tá, ktorá miluje smiech a život. Tá neskrotná a nespútaná. Tá, ktorá ide vždy za vlastnou hlavou. A tá, ktorá vtedy tam neverila na lásku. Neverila som, že naozaj existuje a nechcela som si pripustiť, že také niečo stretne aj mňa. Potom si tam bol ty. Ten, ktorého mi asi poslal sám život, aby zmenil môj pohľad na svet. Ty, ktorý si musel zmiznúť nato, aby som si uvedomila, akú hodnotu to celé má.
Čím som si to zaslúžila? Prečo ma takto život skúša? Prečo mi hádže neustále pod nohy samé bremená? Čo ak ich už nevládzem prekračovať? Nemienim sa vzdať, na to som až príliš silná, no to nič nemení na tom, že ja už skrátka niekedy nevládzem. Napríklad presne teraz. V tomto momente.
Nevzdávam to. To nikdy urobiť nemienim. Potrebujem len malý čas na nádych. Na nabratie sily. Na to, aby som sa po toľkých polenách, ktoré mi boli hodené pod nohy, opäť postavila.
