Značka
Sedela som sama uprostred noci na lavičke v parku. Fúkal studený vietor a mne začínalo byť chladno. Nič také, ako to býva v tých romantických trhákoch, sa nekonalo – žiadne také, že vás niekto objíme, prehodí cez vás svoju bundu a vy sa spokojne v teple usmievate ďalej. Nebol vedľa mňa nikto taký úžasný. Nebol vedľa mňa totiž nikto.
Vytiahla som si cigaretu a horko-ťažko som bojovala s vetrom o malú iskričku zo zapaľovača.
Hovorí sa, že ak žena niečo cíti, určite to nie je bezdôvodne. Vždy som z nás mala taký nejaký divný pocit, dnes už viem prečo. Vždy som myslela, že si udržím zdravý rozum aj pri tebe. Nevyšlo to.
No, nenechaj sa oklamať. Noci, kedy som trávila premýšľaním,
prečo to je tak,
ako to je dnes,
Pamätáš na to dievča, ktoré sa celé dni usmievalo, malo tak zdravo na háku a bolo jednoducho šťastné?
Keď sa teraz pozeráš do zrkadla, nenachádzaš skoro ani kúsok z nej. Zmizli aj tie tvoje povestné iskričky z očí a nahradil ich smutný pohľad….
Môžeš mi veriť, že presne viem, ako sa cítiš. Vieme to asi všetky a tie ktoré ešte nie, to zistia neskôr ..bohužiaľ. Každá jedna z nás sa aspoň raz za život zaľúbi tak bezhlavo, bláznivo, slepo a bohužiaľ nesprávne.
Bezmocne tam stála a pozerala na svoj odraz v zahmlenom zrkadle. Slzy jej stekali po lícach a ona sa snažila dýchať čo najpokojnejšie. Vedela, že nemôže plakať. Nemohol ju nikto vidieť. Takúto bezmocnú a zraniteľnú. Vedela že, s tým musí prestať. Zhlboka sa nadýchla, utrela si slzy a s úctou a silou zlomenej ženy vyšla z miestnosti. Nemala dôvod plakať, keď bola tak silná. Ale niekedy aj tých najsilnejších zraní maličkosť v nesprávnej chvíli.
Hľadám a blúdim. Viem čo nechcem a neviem čo chcem. Zamotávam sa vo vlastných myšlienkach a želaniach. Možno práve teraz nepotrebujem lásku. Nepotrebujem muža. Možno práve teraz by som sa mala naučiť žiť chvíľu sama so sebou. . . Vraj to je to najťažšie. Milovať seba. Ale tak ozajsky, do hĺbky a so všetkým čo k tomu patrí. S chybami, so zlými vlastnosťami, s ťažkou minulosťou a neistou budúcnosťou. So všetkými obavami, démonmi a možno aj úchylkami. Možno je to najväčšia výzva, ktorú by som v živote mala skúsiť. Vychutnať si slobodu, ktorú mi nikto nemôže vziať.
Viem, ako sa cítiš. Respektíve necítiš, lebo niekedy, keď bojuješ pridlho, odmenou nie je happy end, ale prázdnota. Vyčerpanie. Apatia. Možno neviem, čo konkrétne ťa trápi. Či je to zlomené srdce, príliš veľká zodpovednosť, choroba, alebo proste život. Možno neviem, čo ti to spôsobuje, ale viem, čo sa v tebe odohráva. Snažíš sa. Biješ sa s tým každý jeden deň. Hneď od rána, keď ti zazvoní budík. Vypneš ho a zaboríš si hlavu do vankúša so zbožným prianím nemusieť znova čeliť realite. Chceš si ukradnúť aspoň pár minút navyše. Pár minút sladkej nevedomosti…
