Tag
Hovorí sa, že ak žena niečo cíti, určite to nie je bezdôvodne. Vždy som z nás mala taký nejaký divný pocit, dnes už viem prečo. Vždy som myslela, že si udržím zdravý rozum aj pri tebe. Nevyšlo to.
No, nenechaj sa oklamať. Noci, kedy som trávila premýšľaním,
prečo to je tak,
ako to je dnes,
Pamätáš na to dievča, ktoré sa celé dni usmievalo, malo tak zdravo na háku a bolo jednoducho šťastné?
Keď sa teraz pozeráš do zrkadla, nenachádzaš skoro ani kúsok z nej. Zmizli aj tie tvoje povestné iskričky z očí a nahradil ich smutný pohľad….
Môžeš mi veriť, že presne viem, ako sa cítiš. Vieme to asi všetky a tie ktoré ešte nie, to zistia neskôr ..bohužiaľ. Každá jedna z nás sa aspoň raz za život zaľúbi tak bezhlavo, bláznivo, slepo a bohužiaľ nesprávne.
Hľadám a blúdim. Viem čo nechcem a neviem čo chcem. Zamotávam sa vo vlastných myšlienkach a želaniach. Možno práve teraz nepotrebujem lásku. Nepotrebujem muža. Možno práve teraz by som sa mala naučiť žiť chvíľu sama so sebou. . . Vraj to je to najťažšie. Milovať seba. Ale tak ozajsky, do hĺbky a so všetkým čo k tomu patrí. S chybami, so zlými vlastnosťami, s ťažkou minulosťou a neistou budúcnosťou. So všetkými obavami, démonmi a možno aj úchylkami. Možno je to najväčšia výzva, ktorú by som v živote mala skúsiť. Vychutnať si slobodu, ktorú mi nikto nemôže vziať.
Viem, ako sa cítiš. Respektíve necítiš, lebo niekedy, keď bojuješ pridlho, odmenou nie je happy end, ale prázdnota. Vyčerpanie. Apatia. Možno neviem, čo konkrétne ťa trápi. Či je to zlomené srdce, príliš veľká zodpovednosť, choroba, alebo proste život. Možno neviem, čo ti to spôsobuje, ale viem, čo sa v tebe odohráva. Snažíš sa. Biješ sa s tým každý jeden deň. Hneď od rána, keď ti zazvoní budík. Vypneš ho a zaboríš si hlavu do vankúša so zbožným prianím nemusieť znova čeliť realite. Chceš si ukradnúť aspoň pár minút navyše. Pár minút sladkej nevedomosti…
Znie to vtipne nie? Veď som ťa nikdy nemala, tak ako by som ťa mohla pustiť? Už som pustila aj tvoju ruku a už si vlastne na odchode z môjho života…už by stačilo len zatvoriť dvere a nikdy viac ich neotvoriť.Stále však tam niekde vo vnútri mňa žiješ a vždy keď niekto spomenie tvoje meno neviem či sa mám usmievať alebo plakať.
Vieš, už to nie je ako predtým. Už sa mi pri spomienke na teba netrasú kolená a nelietajú motýle v bruchu. Keď som si naposledy líhala vedľa teba, necítila som zoo v bruchu.
Cítila som pokoj…
Na srdci máš otlaky väčšie, ako keď sa celý deň prechádzaš po meste v zabijáckych lodičkách. Po nociach objímaš vankúš a zaspávaš s malou nádejou, že zajtra bude lepšie. A bude? Naozaj? Niekedy už máš pocit, že ťa nič neteší. Nie si dosť dobrá, dosť pekná a vlastne ani dosť šikovná pre tento svet. Alebo pre ľudí? Nevieš ani sama. Tvoja nádej v krajšie zajtrajšky, tvoje odhodlanie zmeniť svet k lepšiemu, sa stratili niekde veľmi hlboko v čiernej diere. A ty nevieš, ako ich odtiaľ opäť vytiahnuť a vzkriesiť k životu.
