Značka
Stále si tu. Píšeš. Voláš. Nedáš mi vydýchnuť. Myslela som si, že to v pohode zvládnem, ak už nebudeme oficiálne pár, ale budeme sa kontaktovať. Nezvládam to. Každé písmeno od teba, či už napísané alebo vyslovené, ma vracia späť do hlbokej tmy. A tmy som sa vždy bála. Ty to dobre vieš.
POTREBUJEM, ABY SI MA OPUSTIL.
Naozaj. Reálne. Nielen slovami. Nechcem ťa už vidieť, počuť ani cítiť.
Sedela som na lavičke pri jazere a hádzala som kamienky do vody. Slnko mi príjemne opaľovalo tvár. Milujem slnko. Dáva mi energiu. Pozorovala som rozvírenú hladinu vody. Ako sa rozvíri vždy, keď naň dopadne kameň. Potom sa zase upokojí a kameň sa stratí medzi ostatnými, ktoré sú už na dne jazera.
Nejako podobne to funguje aj v živote. Príde niekto a náš život sa zmení presne ako hladina vody, a potom je ten človek zrazu preč, náš život sa pomaly vracia do normálu a z neho zostane len spomienka… Ďalšia do zbierky.
Máš v izbe zažaté svetlo, no aj tak sa ti zdá, že je hrozná tma. Nevieš či je väčšia za oknom alebo v tvojej duši. A vlastne na tom absolútne nezáleží. Záleží na tom, aby si si vlastnú tmu z duše, z mysli a zo srdca vymazala. Ty však nevieš ako. Ani ja to neviem. Možno na to spoločne prídeme.
Venujem ti tento článok, ak sa ti v noci nedá spať.
Možno to pre teba bude nová forma uspávanky.
Dámy, je načase si priznať, že keď sme zaľúbené, sme majsterky v sebaklame. Pravda je všade naokolo, pozerá sa na teba v odraze zrkadla, hladí ťa z mokrého vankúša priamo po tvári, vyskakuje na teba z chladničky, keď sa ideš o polnoci radšej napchať zmrzlinou, akoby si mala rozmýšľať nad tým, kde je a čo robí. Vlastne rozmýšľať budeš aj tak, ale so zmrzlinou je to ako v kine. Premietaš si celý svoj vzťah v hlave dookola a zajedáš ho niečím, čo neutralizuje tú trpkosť, ktorá sa ti derie na jazyk.
Pamätám si na časy, kedy som bola obklopená hŕbou priateľov. Na Facebooku desiatky správ, ktoré oznamovali, že sa niekto „zaujíma„. Slovo televízor som nepoznala a skutočne som nevedela, čo je to sedieť doma. Víchor – presne takú prezývku som si svojou povahou vyslúžila. Šťastná – presne tak som sa kedysi dávno cítila. Dnes trpím. Ako by som aj nemohla? Vyrástla som do sveta, v ktorom sa knihy používajú na pálenie v krbe. Miesto, kde slovo lacný naberá celkom iné rozmery. Dôstojnosť je často neznámym pojmom a slovo úprimnosť drahým výdobytkom, ktorý sa dnes nenosí.
Venujem tým, ktoré chodia z jedného rande na druhé a hľadajú toho pravého. Venujem aj tým, ktoré trpezlivo čakajú na muža svojich snov. No predovšetkým tým, ktoré sa cítia skutočne mizerne, len kvôli tomu, že ešte nemajú svoju polovičku. Lebo viete, všetky ostatné už majú… Milé dámy, život je viac ako len čakanie na toho pravého. Život by sme nemali premárniť čakaním. Na chlapa, chlapca, frajera, milenca, manžela. Nepotrebujem nikoho k tomu, aby som sa usmievala.
