Tag
Už sú to roky, čo sme sa začali motať..a ja stále píšem.
Presne. Mesiace, týždne, dni,…ani si neviem spomenúť aké to bolo bez teba. Aký bol život predtým ako si doňho vstúpil a všetko zmenil. Neviem aké to bolo pozerať sa na chlapov a nehľadať v nich automaticky kúsok teba, nepamätám sa aké je to plakať kvôli niekomu inému ako kvôli tebe a netuším aké to bolo milovať niekoho iného. Chcem si spomenúť.
Môžeme vôbec prestať milovať? Myslím tú skutočnú lásku. Tú, ktorú nemusím opisovať, lebo každá z nás ju má zarytú pod kožou.
Je možné sa niekedy v živote pozrieť na človeka, ktorého sme milovali, s nezáujmom? Myslím, že každá žena chce vedieť, čo sa stalo. Prečo láska zmizla. Ak niekedy vôbec existovala… A to je práve to. Človek hľadá odpovede celý život, lebo potrebuje veci uzavrieť, aby sa mohol pohnúť vpred.
Nikdy nebudem dievča, ktoré nič necíti. Nikdy nebudem dievča bez iskry v oku. Moje oči vždy prezradia aj to, čo moje pery nechajú nevypovedané. Nikdy nebudem dievča, ktoré nevie prejaviť emócie. Plačem pri filme aj pri smutných pesničkách. Nikdy nebudem dievča bez srdca. Ak sa teším, moje srdce túži vyskočiť z hrude a ak mi niekto ublíži, veľmi ľahko sa roztrúsi na milión kúsočkov. Nikdy nebudem dievča, čo nič necíti. Cítim hlboko. Vidím jasne. Počujem všetko. Milujem úprimne. Odpúšťam ťažko.
Sedela som na stoličke oproti nej…ona ma poznala. Vedela, že môj život je za posledný rok a pol ako horská dráha. Raz som úplne hore a raz úplne dole. Moje nálady sa menia deň čo deň. Vedela, že to cítim naozaj, že prvý krát je to ozajstné a chcela mi pomôcť…nevedela.
„Všetku svoju lásku, ktorú cítiš k nemu dusíš v sebe, lebo mu ju nevieš dať. Lebo ju nevie prijať. Musíš ju dať von…inak ťa začne dusiť.“
Na svete existujú dva typy ľudí. Jeden typ sa nechá viesť srdcom a ten druhý hlavou. Racionalisti a na druhej strane tí, ktorí uprednostňujú pocit. Lenže niekedy to nie je také jednoduché. Dievča, ktoré sa bojí vlastného srdca podvedome inklinuje k citlivejšej stránke svojej osobnosti. No takéto dievča bolo nútené vytrénovať samú seba k tomu, aby verilo viac rozumu ako svojim citom. Pretože tie ju, bohužiaľ, viac krát v živote sklamali. Musela to urobiť, aby prežila.
Ak by bola súťaž, ktorá by spočívala v tom, koľko vydržím a koľko šancí som vo vzťahu ochotná ponúknuť, asi by som vyhrala. Nemala by som konkurenciu. Niekedy mám totiž pocit, že nemám dno. Padám stále hlbšie a keď si myslím, že je to už maximum, ukáže sa, že nie je.
Dala som ti už veľa šancí, ale ty si ich premárnil… S ľahkosťou si ich nechal odplávať alebo si ich vypustil do vzduchu. Akoby sa nič nedialo.
