Tag
Máš v izbe zažaté svetlo, no aj tak sa ti zdá, že je hrozná tma. Nevieš či je väčšia za oknom alebo v tvojej duši. A vlastne na tom absolútne nezáleží. Záleží na tom, aby si si vlastnú tmu z duše, z mysli a zo srdca vymazala. Ty však nevieš ako. Ani ja to neviem. Možno na to spoločne prídeme.
Venujem ti tento článok, ak sa ti v noci nedá spať.
Možno to pre teba bude nová forma uspávanky.
Dámy, je načase si priznať, že keď sme zaľúbené, sme majsterky v sebaklame. Pravda je všade naokolo, pozerá sa na teba v odraze zrkadla, hladí ťa z mokrého vankúša priamo po tvári, vyskakuje na teba z chladničky, keď sa ideš o polnoci radšej napchať zmrzlinou, akoby si mala rozmýšľať nad tým, kde je a čo robí. Vlastne rozmýšľať budeš aj tak, ale so zmrzlinou je to ako v kine. Premietaš si celý svoj vzťah v hlave dookola a zajedáš ho niečím, čo neutralizuje tú trpkosť, ktorá sa ti derie na jazyk.
Pamätám si na časy, kedy som bola obklopená hŕbou priateľov. Na Facebooku desiatky správ, ktoré oznamovali, že sa niekto „zaujíma„. Slovo televízor som nepoznala a skutočne som nevedela, čo je to sedieť doma. Víchor – presne takú prezývku som si svojou povahou vyslúžila. Šťastná – presne tak som sa kedysi dávno cítila. Dnes trpím. Ako by som aj nemohla? Vyrástla som do sveta, v ktorom sa knihy používajú na pálenie v krbe. Miesto, kde slovo lacný naberá celkom iné rozmery. Dôstojnosť je často neznámym pojmom a slovo úprimnosť drahým výdobytkom, ktorý sa dnes nenosí.
Venujem tým, ktoré chodia z jedného rande na druhé a hľadajú toho pravého. Venujem aj tým, ktoré trpezlivo čakajú na muža svojich snov. No predovšetkým tým, ktoré sa cítia skutočne mizerne, len kvôli tomu, že ešte nemajú svoju polovičku. Lebo viete, všetky ostatné už majú… Milé dámy, život je viac ako len čakanie na toho pravého. Život by sme nemali premárniť čakaním. Na chlapa, chlapca, frajera, milenca, manžela. Nepotrebujem nikoho k tomu, aby som sa usmievala.
Už sú to roky, čo sme sa začali motať..a ja stále píšem.
Presne. Mesiace, týždne, dni,…ani si neviem spomenúť aké to bolo bez teba. Aký bol život predtým ako si doňho vstúpil a všetko zmenil. Neviem aké to bolo pozerať sa na chlapov a nehľadať v nich automaticky kúsok teba, nepamätám sa aké je to plakať kvôli niekomu inému ako kvôli tebe a netuším aké to bolo milovať niekoho iného. Chcem si spomenúť.
Môžeme vôbec prestať milovať? Myslím tú skutočnú lásku. Tú, ktorú nemusím opisovať, lebo každá z nás ju má zarytú pod kožou.
Je možné sa niekedy v živote pozrieť na človeka, ktorého sme milovali, s nezáujmom? Myslím, že každá žena chce vedieť, čo sa stalo. Prečo láska zmizla. Ak niekedy vôbec existovala… A to je práve to. Človek hľadá odpovede celý život, lebo potrebuje veci uzavrieť, aby sa mohol pohnúť vpred.
