Tag
Keď sa nad tým tak zamyslím, každý z nás sa už v nejakej vojne, so všetkým rešpektom k tomuto slovu a v prenesenom slova zmysle, ocitol. Každý z nás už s niekým či s niečím bojoval a nech to bol boj akokoľvek dlhý či krátky, vyčerpávajúci a ničivý, možno sme pozabudli na jednu vec… Že ten boj v nás rozpútal ktosi, kto nemal v srdci mier. Osoba, ktorá si chcela niečo vydupať a bolo jej jedno, aké obete za sebou zanechá.
Som sama. Nielen tu, v mojom byte, ale aj tak celkovo. Po rokoch v tomto „vzťahu“ si môžem povedať, že som… Aká vlastne? Slobodná? Bez lživých vzťahových väzieb? Šťastná, pretože ma už nik neťahá za nos? A nie tak trochu aj bezradná? Vyľakaná z tejto zmeny? Smutná z toho, že koniec nebol podľa mojich predstáv? Ach, tie predstavy. I ony ma priviedli tam, kde práve som. Som to všetko… Je to mix pocitov, slobody, úľavy, lásky, nelásky a pripomínaní si chýb, ktoré sa udiali.
Ak miluješ viac, tak, prosím, odíď. A ak miluješ iba ty, tak potom doslova uteč. Myslím to vážne. Bez srandy. Pretože ak my ženy dokážeme niečím samy sebe skomplikovať život, je to práve týmto – snažíme sa druhých presviedčať, že im za tú lásku stojíme. Čakáme, prosíme, trváme na svojom, že tento boj o niekoho city úspešne vybojujeme do konca zakrývajúc si oči pred jedným dôležitým faktom – láska vzniká. Nevydupeme si ju, ak ju ten druhý necíti.
Dávno predtým, ako sme sa zoznámili, som čítala jeden citát. „Povedz mi pravdu. Vždy. Aj keď ma to bude bolieť… No vždy je lepšie zlomiť niekomu srdce pravdou, ako ho načas zalepiť klamstvami.“ Ach, aká pravda. Skutočne je to tak. A doplnila by som ešte: Ak máš niekomu svojím rozhodnutím ublížiť, urob to hneď a nič pred ním nezatajuj. Tú bolesť i tak raz spôsobíš. Neoddiališ ju, práve naopak – čím viac spomienok v človeku zanecháš, o to viac to neskôr bude bolieť.
Nie je také ťažké spadnúť do vzťahu, ktorý by sa dal charakterizovať slovami: Nikdy viac, a predsa znovu. Je to láska trochu iná, no akoby o to viac silnejšia – je ako magnet, ktorý sa na teba prilepí a nie a nie spadnúť. Chceš ho, aj ho nechceš nosiť. Nevieš si predstaviť, čo bude, ak si ho raz stratila, no na druhej strane ten pocit slobody a spadnutej ťarchy nielen z pliec, ale i zo srdca, bytostne potrebuješ.
Ak by som mala iba jedno prianie, ktorého naplnenie by zabezpečilo, že nik z nás už nebude mať zbytočne doráňané srdce, bolo by to, aby sme sa všetci prebudili zo sna v ten správny čas. Pretože občas v tých snoch žijeme, tíšime nimi svoje doráňané duše, utiekame k nim ako k modlám a realita, tá nás zatiaľ nekompromisne dobieha. No a keď nastane stret s ňou – keď už pred ňou skutočne nevieme ujsť, vtedy si povieme, aký je ten svet k nám príliš nespravodlivý. Lenže… Skutočne je to tak?
