Značka
Milovala som. Veľmi. Milovala som hlúpo, bezhlavo, šialene. Dovolila som, aby ma to celé pohltilo. Aby sa to stalo mojím zmyslom života. Aby sa ON stal mojim zmyslom života. Zahodila som za hlavu všetko ostatné. Zahodila som za hlavu seba a svoje sny. Zo mňa sa stalo MY. Nehovorím, že to bola chyba. Nebola. Nevedela som. Bola som mladá a verila som ľuďom až príliš . . .
Myslela som si, že keď niekto povie milujem ťa, nie je to len tak.
Áno viem, v dnešnom svete žiadam asi príliš. V dnešnom svete je úprimnosť niečo výnimočné. Niečo, čo niektorí ani len nepoznajú. To však nemení nič na tom, že existujú aj ľudia, pre ktorých je výnimočnosť dôležitá. Niečo, bez čoho skrátka v každodennom živote nedokážu existovať. A presne tak by to malo byť u každého. To by som však chcela asi príliš.
Preto ťa prosím, aspoň ty buď úprimná! Mysli na to, že ak to, čo vo svojej hlave nosíš. To, čo tak veľmi chceš niekomu povedať.
Jednoducho to prišlo. Akosi som sa blokla. A nejde to vrátiť späť. Neverím nikomu. Od nikoho nič nečakám. Beriem veci s rezervou. Nedávam viac šancí ako jednu. Nečakám zázraky a nečakám, že sa môj život zmení na rozprávku. Ľudia iba sľubujú, ale ja už nie som bábika na motúziku…
Naučil ma to život? Alebo som na to prišla sama? Bolo toho tak veľa? Tak veľa kopancov? Sĺz? Sklamaní? Možno toho nebolo až tak veľa, možno niektorá z vás prežila oveľa väčšie peklo.
Milý muž, čo vo svojom živote hľadáš? Odpovedz mne a aj sebe úprimne. Aké sú tvoje priority? Čo hľadáš v nej? V žene? Čo si ochotný vzťahu obetovať? Čo si ochotný obetovať žene, s ktorou chceš prežiť celý život?
Neviem, aká bude na prvý pohľad. Každého bolesť mení inak. No môžem ti povedať, aká bude vo svojom vnútri. Nebude to žena, na aké si zvyknutý. Bude to výzva. Nebude to ľahké a nie vždy to bude pekné a pokojné. Bude to boj. Možno aj každý jeden deň. Bude to komplikované a ťažké.
Viem, ako sa cítiš. Respektíve necítiš, lebo niekedy, keď bojuješ pridlho, odmenou nie je happy end, ale prázdnota. Vyčerpanie. Apatia. Možno neviem, čo konkrétne ťa trápi. Či je to zlomené srdce, príliš veľká zodpovednosť, choroba, alebo proste život. Možno neviem, čo ti to spôsobuje, ale viem, čo sa v tebe odohráva. Snažíš sa. Biješ sa s tým každý jeden deň. Hneď od rána, keď ti zazvoní budík. Vypneš ho a zaboríš si hlavu do vankúša so zbožným prianím nemusieť znova čeliť realite. Chceš si ukradnúť aspoň pár minút navyše. Pár minút sladkej nevedomosti…
