Značka
Bol to bežný deň. Možno ešte bežnejší ako bežný… Nebyť toho okamihu, o pár dní si naň ani len nespomeniem. Myslím si, že práve všednosť toho dňa má tento moment na svedomí. Moment, kedy si pripomeniem, že aj dvere, ktoré som zavrela, sa trochu pootvorili. Bez môjho súhlasu a vedomia. A tom je život – prekvapí nás vtedy, keď sme najmenej pripravení. Najviac zraniteľní a niektoré veci s nami zamávajú viac než inokedy.
Každý z nás má o svojom živote nejakú predstavu. Máme vysnívané to, kde chceme žiť, čo chceme robiť, čím sa chceme živiť, ako by mal vyzerať náš frajer či manžel, aký by mal byť, ako by sa mal správať a mnoho iného… Naše predstavy a túžby sa však časom a vekom menia, čo je úplne prirodzené. Nedávno sa mi však stala vec, ktorá ma donútila premýšľať…
Často sa pýtam, prečo niektorí ľudia dokážu byť vo vzťahu s niekým, koho skutočne nemilujú. Svojho súčasného partnera vnímajú len ako prostriedok na vyplnenie voľného času, niekoho, kto im navarí, uprace, postará sa a bude ich milovať. Ale oni nemilujú. Možno ich k tomu človeku viaže malá náklonnosť, možno si ho trochu obľúbili. Ale tým sa to začína i končí. Jednoducho si povedali, že by boli hlúpi, ak by sa tej osoby pustili, a urobia to až vtedy, keď nájdu niekoho lepšieho – osobu, ktorú budú skutočne milovať.
Občas sa zamyslím, prečo sa niektoré veci v našich životoch museli stať. Prečo si celým srdcom želáme dotknúť sa len jednej ruky, hoci sa k nám z iných strán načahujú aj také, ktoré by sa po nás nikdy nezahnali. Ich jediným prianím je držať nás silno a pevne v každej chvíli, no my sa nevieme odpútať od túžby chytiť sa len tej dlane, ktorá sa nám vždy vyšmykne a nikdy nás nedokázala úprimne pohladiť.
Život, predovšetkým jeho vzťahová stránka, nám občas ukáže, aký má zmysel pre humor. Ale skôr pre „nehumor“? Nech to je už akokoľvek, viacerí z nás si k sebe až príliš blízko pripustia osobu, ktorá nás neskôr len ubezpečí v tom, že na taký život, aký sme viedli predtým, môžeme zabudnúť. Tak radi by sme prehodili výhybky do starých koľají, ale už to jednoducho nejde. Musíme kráčať kamsi preč bez jasného cieľa a sem-tam si urobiť zastávku, aby sme sa z toho blúdenia celkom nezbláznili.
Sú ženy, ktoré si získaš ľahko. Ja sama mám totiž pár kamarátok, ktoré sú mojím pravým opakom. Na to, aby sa „zamilovali“, im občas postačí až veľmi málo. Trochu špeciálnej pozornosti, pár úsmevov, gestá vyjadrujúce neodbytný záujem… A zrazu je ruka v rukáve. Zrodí sa láska, o ktorej trvácnosti teraz naozaj polemizovať nechcem. Akoby ani nehľadali spriaznenú dušu, len niekoho, kto si ich bude všímať.
