Tag
Vraj som chcela priveľa. Vraj som príliš rozmýšľala, priveľa cítila, často sa pýtala, málo mlčala. Vraj som mu bola neustále v pätách, vraj som ho dusila, vraj som si vymýšľala dôvody na hádky. Vraj som zničila všetko, čo mohlo byť pekné.
Tak mi to povedal.
Takto si ma zapamätal.
Bola som ochotná pochopiť ťa…
Aj vtedy, keď si mi neponúkol vysvetlenie. Hľadala som odpovede namiesto teba a ospravedlňovala som ťa v momentoch, keď si sa už ani neunúval ospravedlniť. Dlho som si myslela, že takto to vyzerá, keď niekoho miluješ. Že kompromisy sú dôkazom dospelosti, a nie znamením, že si postupne prestávam vážiť samu seba.
Zo začiatku si myslíš, že je to láska. Lebo cítiš motýle v bruchu, vzrušenie, túžbu. Lebo ho potrebuješ. Lebo sa nevieš dočkať ďalšieho stretnutia, ďalšej správy, ďalšej nádeje. Až neskôr si začneš uvedomovať, že to nie je láska, čo ťa pri ňom drží. Je to niečo iné. Hlbšie. Temnejšie. Viac o tebe než o ňom.
Závislosť…
Vrátila som sa do svojho bytu. Do bytu, ktorý som na jednej strane akoby nikdy neopustila. No na druhej strane mi bol totálne cudzí. Bolo tu ticho. Tak neuveriteľné a ubíjajúce ticho, až by bol človek schopný sa z neho zblázniť. Priam dokonalé miesto na spustenie chodu neutíchajúcich myšlienok, ktoré v tom prenikavom tichu až kričali. Myšlienky vraviace: „Prečo zase ja? Prečo ty? Ako si mi toto vôbec mohol spraviť? Ako si mohol rok predstierať, že som pre teba najdôležitejší človek na zemi a potom sa ku mne správať, ako keby som bola nikto?“
Možno to poznáš. Jeden deň si pre neho tá najdôležitejšia, cítiš sa milovaná, v bezpečí. Druhý deň je chladný, odmeraný, akoby si pre neho nič neznamenala. Potom opäť príde s peknými slovami, prísahou, že mu na tebe záleží, že to len on sám so sebou nemá vyriešené. A tak čakáš. Dávaš mu čas, priestor, trpezlivo ho nechávaš hľadať odpovede, ktoré nikdy neprídu.
Sedím v tichu a premýšľam. Nie o tebe, ale o tom, čo sme mali. Alebo skôr o tom, čo som si myslela, že sme mali a budeme mať. Pretože takto by som definovala náš vzťah – ako domýšľanie, ktoré veľmi dlhý čas nemalo konca. Už prešlo niekoľko mesiacov, odkedy si odišiel, a ja sa stále vraciam k otázke, ktorá mi nedáva spať: Miloval si ma vôbec?
