Tag
Mnohým ľuďom dávame v našom živote zbytočne veľký priestor. A prisudzujeme im zbytočne veľkú dôležitosť. Dokážeme milovať tých, čo nemilujú nás, no na tom by ešte nebolo nič zlé ani zvláštne… Stane sa to. Občas sa proste zaľúbime trošku nesprávne a odtrpíme si to. Ale čo horšie je, je už fakt, že čím viac cítime, že nás ten druhý nemiluje, čím viac prejavov „nelásky“ od neho strpíme, o to viac trváme na tom, že to dáme do poriadku.
Kedysi som sa lúčila ťažko. Pateticky – mohla by som povedať. Slzy, plač, pocit zlyhania. Veď konce, s ktorými nie som stotožnená, sú predsa mojím zlyhaním, nie? Veď ak chcem niečo zachrániť a nepodarí sa mi to, je to dôkaz mojej slabosti… Vlastne som sa nechcela lúčiť vôbec – ani s osobami, ktorých prítomnosť mi ubližovala. Neustále som v sebe živila snahu veci lepiť, nie ukončovať. Chcela som vysvetľovať, povoľovala som hranice, kam až iní môžu zájsť, robila som čoraz väčšie kompromisy, a áno – aj na úkor vlastného blaha.
Je tu on, si tu ty a je tu ešte jedna osoba… Jeho bývalá. Nič výnimočné. Stretnúť muža, ktorý pred tebou nemal žiaden vzťah, je v dospelosti poriadna rarita. Čo už však také výnimočné nie je, je tvoje tušenie, že ich nespája len minulosť. Ale aj čosi, čo sa deje tu a teraz. Napríklad náklonnosť. Možno i láska, ktorá sa časom neotupila, ale práve naopak – odstupom času po rozchode a tvojím príchodom do jeho života rastie. A ty sa len pýtaš – čo s tým?
Mala som pocit, akoby si si myslel, že to bude trvať naveky. Tá moja trpezlivosť. Viem, prepáčila som ti viac než ktorákoľvek iná žena. I keď… My ženy vieme odpúšťať veľa. Akoby sa to stalo našou drogou – tak veľmi nám na láske dokáže záležať, že sa staneme na odpúšťaní závislými. Ale tak ako pri každej inej závislosti, i nám začne v hlave blikať výstražná kontrolka. Dostaví sa signál, že čosi nie je v poriadku. S láskou. S nami… Príde pochopenie, ktoré síce budeme ešte chvíľu popierať, ale skôr či neskôr si priznáme, že tak ako každá iná droga, i táto nás ničí.
Vzťahy môžu byť spásou, ale aj peklom. Mať dobrú kamošku, ktorej môžeš povedať všetko, rodičov, za ktorými môžeš prísť aj ako dospeláčka a vyliečiť sa u nich zo všetkých svojich trápení, partnera, ktorý je pre teba bezpečným prístavom a jeho prítomnosť nepredstavuje skôr bojové pole, to je na nezaplatenie. No čo keď niečo z toho alebo dokonca nič práve nemáš? Možno ťa moja odpoveď prekvapí… Ale aj tak sa nič nedeje.
Nikdy nechoď sama proti sebe. V ničom. Žiadne mala by som, očakáva sa to odo mňa, je to mojou povinnosťou… Vieš, čo je tvoja jediná povinnosť? Žiť tak, aby si nikomu bezcitne neublížila a aby si viedla šťastný a spokojný život. Všetko ostatné, k čomu ťa neraz dokážu dotlačiť cudzie domnienky, nemôže byť tvojím životným poslaním. Kedysi som bola iná. Myslela som si, že koľko dobra dám, toľko sa mi zákonite musí aj vrátiť… No nestalo sa a dnes už presne viem, prečo…
