Tag
Ocitnúť sa vo fáze, kedy na lásku úplne zanevrieme, vôbec nie je ťažké. Úplne stačí, ak si predtým prejdeme jedným nevydareným vzťahom. Napríklad ak stretneme manipulátora, sukničkára, klamára alebo proste len muža, ktorý nás milovať nechce či nevie, no my o to viac milujeme jeho, pretože veríme na zázraky. Stať sa bezcitnou voči láske je také ľahké. A je to – po akejkoľvek zlej skúsenosti, aj v poriadku.
Dievčatá, skúsme si niečo sľúbiť… Že už nebudeme robiť „hlúposti“. Že si včas povieme „dosť“, a hoci to pre nás nebude práve najľahšie rozhodnutie, predsa len pôjdeme iným smerom. Skúsme si sľúbiť, že sa zmierime s realitou, ktorú nedokážeme zmeniť a nebudeme stoj čo stoj skúšať, čo to dá, ak sa ešte trochu posnažíme.
Sľúbme si, prosím, že sa nebudeme pre nikoho meniť a že sa naučíme nemilovať tých, ktorí nemilujú nás.
„Milujem ťa, vieš to?“ Keď som naposledy túto hlúpu otázku vyriekla, bola som zúfalá. Z neho, zo seba, z toho, čo sa dialo vôkol nás aj vo mne. Ja som milovala a on sa vôbec nesprával tak, aby mi dal najavo, že to aspoň registruje. Sem-tam urobil niečo, čím ma na chvíľu umlčal a uvrhol do slastnej nádeje, že raz sa budeme milovať podľa mojich predstáv. Navzájom. Jeden druhého. Bez nejakého „ale“ alebo „možno“.
Moja starká bola veľká osobnosť. Prisahám, že som nikdy nestretla nikoho, kto by mi ju aspoň náznakom pripomínal. Mám na ňu veľa spomienok, ale jedna z nich mi pribúdajúcim vekom rezonuje v pamäti čoraz častejšie. Raz mi ako decku povedala: Váž si málo peňazí a nezvykaj si na malých ľudí. Mala som vtedy asi 8 rokov, pila som u nej kakao a vôbec som netušila, o koľko múdrosti sa so mnou práve podelila…
Ak by som mala poukázať na najdôležitejšiu skúsenosť, vybrala by som si túto: Nikdy viac by som nestála na prahu dverí. V žiadnej oblasti života… V láske, v kariére, v priateľstvách. Je to taký ten stav, kedy neurobíš ani krok. Ani von, ani dnu… Ani koniec, ani nový začiatok. Jednoducho život naokolo plynie ďalej, no bez teba… Pretože ty len čakáš, čo sa stane. Čo urobia druhí a ak neurobia nič, stále čakáš. Pretože sama sa rozhodnúť nechceš, hoci už tak trochu tušíš, aké rozhodnutie by pre teba bolo správne.
Práve ste sa pohádali. On začal „rýpať”, ty si najskôr vybuchla, no neskôr si mávla rukou a začala ho ignorovať, pretože nemáš chuť a energiu rozčuľovať sa. Nemáš chuť riešiť nič. Hlavne nie to, čo sa deje na dennej báze.
Neustále obviňovanie, hľadanie chýb a zámienok, prečo sa pohádať…
