Značka
Taký milý človek… On by to predsa nikdy neurobil. Nie je možné, aby sa niečo také stalo. Buď si to vymýšľa, alebo za to môže ona sama. Bohvie, ako to bolo… Je na neho naštvaná, tak ho chce očierniť… Poznám ho, nie je toho schopný…
Vážení, toto sú slová, ktorými ubližujeme. Niekomu, komu už ublížené bolo alebo sa mu stále ubližuje. Toto sú vety, ktorých sa tí najzraniteľnejší boja omnoho viac ako nebezpečenstva, ktorému sú vystavení.
Nedorozumenia. Pocit osamelosti. Tušenie, že každý z nás chce ísť iným smerom. Noci s tebou, ktorým chýbala blízkosť. Žiadna komunikácia. Chýbajúce bezpečie. Viera v niečo lepšie, v zmenu, ktorá by nás spasila. Láska, ktorej chýba istota, že je opätovaná. Myšlienky, ktorá ma ničili, pretože mi vnukli pocit, že nerobím pre nás dosť. Čoraz častejší pocit, že pre teba nie som jedinou…
Pravdepodobne má moje osobnostné nastavenie pôvod v mojom detstve. Tak ako všetko, čo sme si v sebe doteraz nevysvetlili a čo nám život nemálo komplikuje. Mojou komplikáciou bol pocit, že ja si predsa niečo také nezaslúžim. Aj keď som si to nepovedala na rovinu, správala som sa tak… Cítila som sa ako človek milión, ktorého jedinou úlohou je zapadnúť v dave a potichu rozdýchať, ak si ho niekto náhodou všimne. Nikdy som zo seba nemala výnimočný pocit, hoci som mala mnoho snov…
O tejto kapitole svojho života veľmi nehovorím. Prečo? Pretože mám pocit, že mi ľudia nikdy nerozumejú. Urobila som totiž úplný opak, ako by urobili iní. Mala som partnera, s ktorým to navonok bolo „ono.“ Museli sme na ostatných pôsobiť šťastne, pretože sme do nášho vzťahu nikdy nepustili žiadne ostré hádky. Možno si ostatní hovorili, aké máme šťastie, keď sme sa našli… Ale ja som si vravela len jedno… Že už takto ďalej nevládzem.
Bojím sa, že pre teba nebudem dosť dobrá… Naozaj. Aj keď je to irónia, pretože viem, že dosť dobrá som. Že som dosť. No myslím to inak… Nemyslím si, že by som ako žena nemala vlastnosti, ktoré ťa priťahujú, do ktorých sa zamiluješ, ktoré budeš chcieť… Bojím sa však toho, že mám zároveň aj také, ktoré ťa vystrašia a odoženú…
Nie, nechcem ti dávať čas. Už som na to veľká a viem, ako mesiace dokážu plynúť šialeným tempom… Ako to odo mňa vlastne môžeš žiadať? Veď čas je to jediné, čo máme – jediné, čo máme isté, no zároveň zaň nevieme položiť ruku do ohňa. Tak ako ty, ani ja neviem, koľko času na tomto svete mám. Tak ma oň, prosím, neoberaj…
