Tag
Všetci máme aspoň jednu kamošku, ktorá si s tým istým chlapom proste nedá pokoja. A všetci zároveň vieme, že tadiaľto jej cesta určite nevedie, len zatiaľ nevieme, ako jej to vysvetliť, pretože pri jej nelogickej láske sa nám akosi míňajú logické argumenty. A úprimne – priamo úmerne s tým sa míňa aj naša trpezlivosť, lebo načo venovať svoju energiu niekomu, kto si jednoducho sám nechce pomôcť?
Neviem, na čom sme… Je to komplikované. Musím mu dať čas. Raz sa to zmení…
Spomínam si na obdobie, kedy som si tieto vety hovorila aj ja. Tíšila som nimi svoje boľavé srdce a sama pred sebou ospravedlňovala niekoho, kto mi nestál ani za pozdrav, nieto ešte za prebdené noci. Zdá sa mi to ako príliš dávna skúsenosť na to, aby to bola pravda. Možno je to tým, že som odvtedy toho toľko pochopila…
Dovolím si tvrdiť, že s týmito myšlienkami a im podobnými sa potýka väčšina ľudí… Život sa prehupne do neskoršej tridsiatky, mladosť sa nám zdá byť príliš vzdialená a to, čo sa odohráva okolo nás sa akosi nestotožňuje s predstavou, akú sme o súčasnom živote v minulosti mali. Veľmi ľahko sa môže stať, že sa ocitneme v blízkosti partnera, o ktorom vieme, že to nie je ten „najpravejší“, no zároveň nás kvária pochybnosti, či len zbytočne nevymýšľame…
Taký milý človek… On by to predsa nikdy neurobil. Nie je možné, aby sa niečo také stalo. Buď si to vymýšľa, alebo za to môže ona sama. Bohvie, ako to bolo… Je na neho naštvaná, tak ho chce očierniť… Poznám ho, nie je toho schopný…
Vážení, toto sú slová, ktorými ubližujeme. Niekomu, komu už ublížené bolo alebo sa mu stále ubližuje. Toto sú vety, ktorých sa tí najzraniteľnejší boja omnoho viac ako nebezpečenstva, ktorému sú vystavení.
Nedorozumenia. Pocit osamelosti. Tušenie, že každý z nás chce ísť iným smerom. Noci s tebou, ktorým chýbala blízkosť. Žiadna komunikácia. Chýbajúce bezpečie. Viera v niečo lepšie, v zmenu, ktorá by nás spasila. Láska, ktorej chýba istota, že je opätovaná. Myšlienky, ktorá ma ničili, pretože mi vnukli pocit, že nerobím pre nás dosť. Čoraz častejší pocit, že pre teba nie som jedinou…
Pravdepodobne má moje osobnostné nastavenie pôvod v mojom detstve. Tak ako všetko, čo sme si v sebe doteraz nevysvetlili a čo nám život nemálo komplikuje. Mojou komplikáciou bol pocit, že ja si predsa niečo také nezaslúžim. Aj keď som si to nepovedala na rovinu, správala som sa tak… Cítila som sa ako človek milión, ktorého jedinou úlohou je zapadnúť v dave a potichu rozdýchať, ak si ho niekto náhodou všimne. Nikdy som zo seba nemala výnimočný pocit, hoci som mala mnoho snov…
