Tag
Nikdy som nemala pocit, že v mám rodičoch tých najlepších priateľov. Náš vzťah bol vždy akýsi… Kostrbatý. Raz hore a raz dole. Svetlejšie chvíľky striedali tie poriadne temné.
Na detstvo mám len pár pekných spomienok, kedy ma opantal pocit, že je všetko tak, ako má byť, no za to tie nepekné momenty neviem doteraz vyhnať z hlavy. A myslím si, že aj to nás ako si odcudzilo…
Pocit, že sa musím snažiť viac. Výčitky, že asi nie som dokonalá a vlastne ani priemerná, pretože inak by vzťah s tým mužom nebol taký komplikovaný. Sebatrýznenie vychádzajúce zo skutočnosti, že sa mi nedostáva takej lásky, akou som ja schopná milovať… Neopätovaná alebo len čiastočne opätovaná láska má toľko nástrah, že ich dlho po ukončení vzťahu nedokážeme spočítať na prstoch všetkých rúk, ktoré sme kedy v dave námatkovo zazreli. Pretože neopätovaná láska je snáď ešte nebezpečnejší cit ako nenávisť.
Viete, čo bolo najťažšie na mojom poslednom vzťahu? Povedať si dosť… To bolo to najťažšie, najnáročnejšie, najzložitejšie, najbolestivejšie, a tak mi to, logicky, trvalo aj najdlhšie. Bolo to také moje „naj“, rovnako ako vlastne aj celý vzťah. Dnes prehrabávajúc sa v týchto spomienkach sa sarkasticky pousmejem, avšak vtedy to úsmevné nebolo. Pravdaže… Ako inak… Pretože som tým žila. Tým vzťahom, tou bolesťou aj láskou. A sama si nie som istá, čo bolo silnejšie – či bolesť, alebo láska.
Jednostranná láska? Je to ako čakanie na niečo, čo sa nikdy nestane. Ako túžba byť s niekým, kto o vašej existencii na tomto svete ani netuší. Neustále iba dúfaš, že ti napíše, zavolá a nájde si na teba čas. Ty ho nevieš dostať z hlavy. Ani počas dňa, ani počas noci. Fantazíruješ o tom, aké by to bolo, keby ste spolu. Čo by si robila, čo by si povedala a ako by reagoval on. No nič sa nedeje…
Nedávno som videla citát, ktorý znel nejako takto: Milovali sme sa, ale urobili sme to zle… Neviem, prečo, ale aj keď je to už snáď večnosť, vždy si pri podobných myšlienkach spomeniem len na jedno jediné meno. Mužov v mojom živote bolo viac, no jeden z nich je pre mňa nezabudnuteľný, aj keď je minulosťou… A možno každému z nás ostane v srdci vyryté jedno takéto meno…
Nie je to tak dávno, keď som stála pred otázkou: Čo ďalej? Skutočnosť, v ktorej som žila, ma unavovala, ničila a deptala. Ale rovnako ma strašila predstava, že niečo urobím inak. Že začnem odznovu, bez teba, len sama so sebou a jedným srdcom, ktoré cíti všetko, no zároveň nič. Pretože tak som si pripadala – ako niekto, koho ťaží toľko negatívnych emócií, no predsa nedokáže precítiť vôbec nič. Bol to jeden veľký paradox, jedna obrovská skúška, jedno divadlo, jeden veľký neporiadok – okolo mňa aj v mojej duši.
