Tag
Ruku na srdce, kto z nás si ako dieťa predstavoval dospelosť a myslel pritom i na problémy? Napríklad na to, že niektoré vzťahy nevyjdú, že mnohokrát sa v láske popálime, že občas budeme my tí, čo nevedomky zrania, a občas sa stane, že budeme zranení či zradení my? Ja som takéto predstavy nemala. Ako malá som si myslela, že sa vydám, budem mať prácu, manžela, po čase prídu deti, budeme žiť v peknom dome, všetko pôjde hladko a bude to také… Idylické…
Priala by som si, aby sme už pri narodení dostali akúsi príručku, v ktorej by boli bod po bode rozobraté tie najpálčivejšie vzťahové otázky, ktorými sa umárame počas celého života nehľadiac na vek a životné skúsenosti. Pretože potom by to bolo o čosi ľahšie… Všetko by bolo o čosi ľahšie. Nepoznali by sme prebdené noci, stratené roky, výčitky ani pochybnosti. Nevedeli by sme, čo to je, ak nám rozum hovorí, že sme ťahané za nos, no srdce kričí, že to ešte nemáme vzdávať. Jednoducho by sme si v tejto príručke prečítali, čo by sme mali urobiť, urobili by sme to a hotovo…
Občas mám chvíle, kedy nemyslím na to, čo bude, ani na to, čo sa deje teraz, no pozastavím sa nad tým, čo bolo. Možno sa tým podvedome snažím pripomenúť si isté veci so zámerom, aby sa viac nezopakovali… Neviem… No jednoducho si občas spomeniem na teba, hoci kedysi som sa zaprisahávala, že ti viac nevenujem ani len jedinú myšlienku. Ale ako mesiace začínali splývať do rokov, zmierila som sa s tým, že i tí, čo nám najviac ublížili, nemôžu zmiznúť z našej mysle.
Nemám rada otázky a poznámky, ktorým mnoho žien v dnešnej dobe čelí… Už niekoho máš? Prečo si stále sama? Tvoje spolužiačky už dávno majú deti. Nemala by si toľko pracovať. Mladšia už nebudeš. Odkladať založenie rodiny sa neoplatí… Znie to, akoby sme všetci povinne museli dodržať isté pravidlá, ktoré nám spoločnosť nerešpektujúca našu individualitu nariaďuje. Avšak život nie je o tom, aby sme sa večne niekam naháňali, porovnávali sa a snažili sa vyrovnať druhým. Nejde o chytanie šťastia za pačesy, ale o to, aby sme aj napriek tomu, že neplávame s prúdom, dokázali byť šťastní.
To, čo mi najviac rezonovalo mysľou, keď som zažila rozchod s osobou, o ktorej som si ešte len donedávna myslela, že zostane so mnou naveky, bola skutočnosť, že už nikdy nič také nezažijem. Pretože… Tých dôvodov bolo veľa. Rozchod totiž nie je len o tom, že sa dvaja ľudia od seba definitívne odlúčia. Je i o tom, čo to s nami urobí. O chvíľach, kedy začíname pochybovať, či sme vlastne pre niekoho dobré. Či nás raz bude niekto ľúbiť aj napriek našim chybám, ktoré nám boli vykričané a mnohokrát vyhadzované na oči.
Spomínam si na moment, kedy som to cítila po prvýkrát. Tú bezmocnosť, ten smútok, to „prebudenie sa.“ Bol to deň, kedy som zistila, že ľudia aj klamú. Že nie vždy sú úprimní, že občas im je jedno, čo za sebou zanechajú. Že hovoria jedno a myslia si druhé. Že úprimnosť je len cnosťou, nie samozrejmosťou…
Ničomu som nerozumela. Ľuďom som zrazu nerozumela a cítila som sa ako ten najosamelejší a najposlednejší človek na svete.
