Tag
Viem, že je to také jednoduché… Nechať všetko tak, ako je, a myslieť si, že sa nič nezmení. Veď ak sa nič nestalo doteraz, už sa žiadna zmena konať nebude. Jedine, ak by si ju chcel ty, no zatiaľ nad tým nepremýšľaš, pretože nemáš dôvod. Teraz ti je dobre a nikto ťa nedrží v šachu, práve naopak. Ty si ten, kto tu rozdáva karty, pri kom sa striehne aj na ten najmenší prejav lásky, hoci ich ty sám denne dostávaš niekoľko.
Bolo by fajn, ak by sa vzťahy, hlavne tie problémové, dali regulovať tak ako cestná premávka. Ak by sme sa jedného dňa viezli ešte vedľa seba a zrazu by jeden z nás uvidel stopku, ktorá by ho prinútila zastaviť, hoci by mal najradšej ešte stále nohu na plyne. No predsa len by spomalil, zastavil tesne pred značením, a pozeral sa, ako ten druhý ide ďalej. Možno by mu ešte na rozlúčku zablikal výstražným znamením, ktoré by v tejto situácii bolo viac než veľavravné…
Niektoré vzťahy nemožno nazvať vzťahmi, ale nekonečnou a otravnou epizódou relácie Snívajte s nami. Pretože tak to je… Občas si realitu vytvárame vo svojej hlave, prikrášľujeme, čo sa dá, a hlavne… Snívame. Fabulujeme. Ospravedlňujeme. Veríme… Dúfame, že sa toho toľko zmení a z muža, ktorý nás má na háku a spomenie si, že existujeme, iba ak potrebuje vyprázdniť zásobník, sa razom stane milujúci manžel a otec našich detí.
Občas mám pocit, že to moje mladšie ja nespoznávam. Roky, ktoré sú už dnes nenávratne preč, vnímam ako etapu môjho života, ktorá mi je na míle vzdialená. Delia ma od nej skúsenosti, ktoré vytvárajú nepreklenuteľnú priepasť, ponaučenia, prekvapenia, starosti, bolesti, krivdy aj spomienky, ktoré kedysi boli krutou realitou a ja som z nej ledva vyliezla s čo najmenšími dôsledkami na srdci.
Sem-tam mám pocit, že ľudia vhupnú do lásky príliš skoro. Ja viem… Láska vzniká sama, neovplyvníme to. Skôr narážam na to, že si veľmi včasne hovoríme slová, ktoré na začiatku vzťahu ešte neplatia. Pretože spočiatku nám motýliku v bruchu vyvolá iba túžba. Záujem, vášeň, zvedavosť, prebudenie sa zo stereotypu, nádej, že sme konečne stretli niekoho, koho sme tak dlho hľadali. No nič z toho nie je láska…
Toto som naozaj nečakala… Nikdy by som to na neho povedala… Neviem, kde sa to v ňom vzalo… Bola to rana pod pás… Neviem, či ešte niekomu dokážem veriť…
Aj tieto slová si zvykneme preháňať hlavou, keď sa nikto „vyfarbí“. Keď nám po mesiacoch či rokoch pretvárky ukáže svoju pravú a ničím neprikrášlenú tvár. A my sme zúfalé. Sklamané, doráňané, zatrpknuté a totálne zmätené. No poviem vám jednu vec… To, čo sa stalo, je výhra. Výhra pre nás všetky.
