Tag
Vraví sa, že ľudia sa menia… S tým súhlasím. Aj mne sa párkrát stalo, že som takmer nespoznala osobu, o ktorej som si myslela, že ju mám prečítanú. Stačila len jedna zmena v jej živote – nový vzťah, nová práca… A zrazu to bol niekto iný. Občas premýšľam, či sú tieto zmeny trvalé a kto presne za nimi stojí. Vznikajú v nás, alebo sú len výsledkom toho, čoho sme zažili? Zmeníme sa my, alebo nás zmenia iní?
Sú ľudia, ktorí sú zamilovaní do lásky a do pocitu, že milujú. A potom sú tu tí druhí… Tí, na ktorých som mala šťastie ja a možno i ty. Sú to ľudia, ktorí sú zamilovaní do pocitu, že ich niekto miluje. Napríklad ty… Žena, ktorá verí, že našla svojho princa a s ním už bude všetko omnoho ľahšie. No mýli sa… Našla klamára. Emocionálne vyprahnutú trosku, ktorá nedokáže cítiť nič. Takú, ktorej sebavedomie udiera na mozog a je jej jedno, či za sebou nezanecháva ďalšie citové mŕtvoly. Presne o týchto ľuďoch chcem dnes písať. Ja im venujem pár riadkov, aby si im ty nemusela venovať svoje srdce.
Ak by mali vzťahy oficiálne spísané zákony, jeden z hlavných paragrafov by znel: Nikdy neprijímaj malé ospravedlnenia za veľké chyby! A už vôbec ich, prosím, neprijímaj opakovane. Jedenkrát, dvakrát, trikrát… V tom prípade už chybu nerobí on, ale ty. Ak sa to stane viac ako raz, nielenže má oprávnený dôvod na škodoradostný smiech, ale ty sama si koleduješ o to, aby sa to zopakovalo…
Nechcem vzťah, v ktorom budú medzery a zadné vrátka. Pretože neviem milovať len na polovicu. Kto z nás to vie? Ktorá z nás je ochotná tolerovať, že sa nachádza na druhej koľaji, pričom na tej prvej stojí jeho sloboda, prípadne úplne iná žena? Tieto vzťahy sú časovaná bomba, ktorá spočiatku tiká potichu a nečujne. Je to priepasť, ktorú začneme vnímať, až keď z nej chceme vyliezť, no už nevieme ako… Dovtedy si totiž myslíme, že sme nad vecou…
Viem, že je to také jednoduché… Nechať všetko tak, ako je, a myslieť si, že sa nič nezmení. Veď ak sa nič nestalo doteraz, už sa žiadna zmena konať nebude. Jedine, ak by si ju chcel ty, no zatiaľ nad tým nepremýšľaš, pretože nemáš dôvod. Teraz ti je dobre a nikto ťa nedrží v šachu, práve naopak. Ty si ten, kto tu rozdáva karty, pri kom sa striehne aj na ten najmenší prejav lásky, hoci ich ty sám denne dostávaš niekoľko.
Bolo by fajn, ak by sa vzťahy, hlavne tie problémové, dali regulovať tak ako cestná premávka. Ak by sme sa jedného dňa viezli ešte vedľa seba a zrazu by jeden z nás uvidel stopku, ktorá by ho prinútila zastaviť, hoci by mal najradšej ešte stále nohu na plyne. No predsa len by spomalil, zastavil tesne pred značením, a pozeral sa, ako ten druhý ide ďalej. Možno by mu ešte na rozlúčku zablikal výstražným znamením, ktoré by v tejto situácii bolo viac než veľavravné…
