Tag
Niektoré vzťahy nemožno nazvať vzťahmi, ale nekonečnou a otravnou epizódou relácie Snívajte s nami. Pretože tak to je… Občas si realitu vytvárame vo svojej hlave, prikrášľujeme, čo sa dá, a hlavne… Snívame. Fabulujeme. Ospravedlňujeme. Veríme… Dúfame, že sa toho toľko zmení a z muža, ktorý nás má na háku a spomenie si, že existujeme, iba ak potrebuje vyprázdniť zásobník, sa razom stane milujúci manžel a otec našich detí.
Občas mám pocit, že to moje mladšie ja nespoznávam. Roky, ktoré sú už dnes nenávratne preč, vnímam ako etapu môjho života, ktorá mi je na míle vzdialená. Delia ma od nej skúsenosti, ktoré vytvárajú nepreklenuteľnú priepasť, ponaučenia, prekvapenia, starosti, bolesti, krivdy aj spomienky, ktoré kedysi boli krutou realitou a ja som z nej ledva vyliezla s čo najmenšími dôsledkami na srdci.
Sem-tam mám pocit, že ľudia vhupnú do lásky príliš skoro. Ja viem… Láska vzniká sama, neovplyvníme to. Skôr narážam na to, že si veľmi včasne hovoríme slová, ktoré na začiatku vzťahu ešte neplatia. Pretože spočiatku nám motýliku v bruchu vyvolá iba túžba. Záujem, vášeň, zvedavosť, prebudenie sa zo stereotypu, nádej, že sme konečne stretli niekoho, koho sme tak dlho hľadali. No nič z toho nie je láska…
Toto som naozaj nečakala… Nikdy by som to na neho povedala… Neviem, kde sa to v ňom vzalo… Bola to rana pod pás… Neviem, či ešte niekomu dokážem veriť…
Aj tieto slová si zvykneme preháňať hlavou, keď sa nikto „vyfarbí“. Keď nám po mesiacoch či rokoch pretvárky ukáže svoju pravú a ničím neprikrášlenú tvár. A my sme zúfalé. Sklamané, doráňané, zatrpknuté a totálne zmätené. No poviem vám jednu vec… To, čo sa stalo, je výhra. Výhra pre nás všetky.
Sú vzťahy, ktoré som si sama pre seba nazvala prízrakom. Láska je silná, myšlienky na neho sa nedajú odohnať, vo vnútri je toľko bordelu, že by sa z toho jeden zbláznil. Nič nie je isté, možno iba to, že zajtra to tu bude znovu… Sú lásky, ktoré sa na ten prízrak nápadne ponášajú – jeden z dvojice sa dokáže pravidelne vypariť a potom v tej najmenej očakávanej chvíli sa znovu zjaví. Len tak. Aby ťa opäť pobláznil. Opäť vystrašil. Opäť ti dokázal, že túto kapitolu ešte nemáš definitívne za sebou.
Raz začneme každý odznovu… Zvlášť… Tak tieto vety ma pripravovali o rozum. V čase, kedy som prestávala rozumieť aj sama sebe, kedy som kašľala na všetko a na všetkých, pretože z teba som si urobila absolútnu prioritu, som sa týchto viet bála až tak, že som strácala schopnosť dýchať. Reflex tak prirodzený pre každú jednu živú bytosť u mňa zrazu začal zlyhávať. A to len kvôli tebe. Kvôli strachu, že ťa raz stratím.
