Tag
Hovorí sa, že domov nie je byt alebo dom… A že domov sú ľudia. Najprv rodina a potom časom – keď nájdeš, koho si celý život hľadala, sa domovom stane on. Jeho náruč, jeho láska. Vieš, láska už dávno nie je o tom, čo nás majú naučiť romantické filmy. Nikto za tebou nepobeží na stanicu alebo letisko, keď sa rozhodneš odísť, a nepožiada ťa o ruku pred davom ľudí…
Chcela by som tento článok venovať všetkým vám, ktoré máte okolo 20 rokov a ešte ste nemali vzťah. Cítite sa čudne, však? Presne si pamätám ten pocit. Mala som 19 a niekedy som mala pocit, že chytám „stareckú depresiu“… Mala som chvíle, kedy som sa cítila naozaj čudne. Považovala som sa za čudnú len preto, že ja som sa v 19-ich ešte nemohla pochváliť žiadnym vzťahom.
Vždy keď sa to stane, potrebujem sa zavrieť doma a zostať v posteli schúlená tak dlho, kým si nepoviem, že je to preč. Tie spomienky, tie pocity, ktoré na spomienky nadväzujú. Akoby som sa chcela uistiť, že som konečne v bezpečí a nič z toho, čo sa mi dialo predtým, sa už nezopakuje. Preto tá posteľ, tá huňatá deka, čas, ktorý zrazu zastal, a všade absolútne ticho…
Príliš veľa času premárnime tým, že čakáme, čo sa s naším životom stane. Ako sa vyprofilujú isté vzťahy, či sa vráti niekto, kto už raz odišiel. Živíme v sebe nádej, nepohneme sa z miesta, len s malou dušičkou vyčkávame, kým sa iní rozhodnú. Tíšime samých seba rečami o tom, ako ten druhý raz pochopí, o čo prišiel, a vráti sa…
Ak by sa toto stalo pred niekoľkými mesiacmi, bola by to moja spása. Môj život by sa zmenil, opäť by som našla šťastie, ktoré som s tebou tak dlho hľadala. No vtedy som sa toho nedočkala. Neprišlo z tvojej strany žiadne ospravedlnenie, nepokúsil si sa odčiniť chyby, ktoré si urobil. Bol si nad vecou. A ja som bola na dne.
To, že láska bolí, že je komplikovaná a často i strastiplná, sme všetci počuli už veľakrát. Každý z nás sa minimálne raz v láske popálil, pocítil, aké to je, keď bol zamilovaný do nesprávnej osoby. Nesprávnej pre neho či pre ňu…
A práve o to ide.
