Značka
Minulosť sa opakuje, aj keď som si myslela, že už viac sa mi to stať nemôže. Jedny dvere som zavrela, rozhodla som sa, že takto to už ďalej nechcem… Ale zdá sa mi, že je to tu opäť. Presne to isté, len v inej farbe, v inom odtieni. Tiež sa ti občas zdá, že ťa prenasledujú rovnaké problémy? Že len čo sa zbavíš jednej veci, ktorá ťa trápi, príde to znova? Ako je to možné? Veď si predsa za minulosťou urobila hrubú čiaru. A možno…
Začalo to celé tak rozprávkovo. Od vášho prvého spoločného dňa si sa tešila na tie ďalšie. Presne tak, ako sa malé dieťa teší na ďalšie stránky v jeho obľúbenej knižke. Nebolo to všetko podľa tvojich predstáv – ono ich to ďaleko presahovalo. Bolo to oveľa lepšie, než si človek dokáže predstaviť. Rozmaznával ťa, hýčkal, zahŕňal ťa nielen pozornosťou, svojím časom, ale aj rôznymi darmi…
Naše cesty sa rozišli. Možno to bola len moja chyba, možno sčasti aj tvoja a možno to tak proste malo byť. Už sa viac neprebúdzam vedľa teba a viem, že je to správne.
Vieš, pri väčšine rozchodov sa má človek cítiť smutne. Ja som sa však takto necítila. Práve naopak, cítila som sa voľnejšia ako kedykoľvek predtým. Ale… Prosím, nemysli si, že som ťa nemilovala.
Čoraz viac sa stretávam s ľuďmi, ktorí sú sklamaní. Sklamala ich láska, sklamal ich niekto alebo často sklamali i sami seba… Čakali od vzťahu niečo extra. Niečo, čo videli doposiaľ len vo filmoch. Chceli cítiť tie povestné motýliky v bruchu, a pritom zabudli na to, že pri pravej láske budú cítiť iba pokoj a istotu. Chceli cítiť tú istotu, o ktorej všetci básnia, ale pritom si vôbec neuvedomili, že najprv tou istotou musia byť oni sami…
Sú ľudia, ktorí z nášho života odídu a my sa s tým zmierime. Nahradí ich niekto iný, zabudneme na všetky tie drobnosti, ktoré dotvárajú osobnosť. Po čase si už ani nespomenieme, ako znel jeho smiech, či pri tom vždy zaklonil hlavu, a bude pre nás čoraz ťažšie vybaviť si v mysli jeho tvár do detailov. A potom sú tu ľudia, ktorých si pamätáme naveky…
Každá duša sa obáva samoty… Či si to už chceme priznať, alebo nie, je to tak. Sme jednoducho stvorení na to, aby sme všetko, čo zažijeme, s niekým zdieľali. Dobré i zlé, úsmevné aj bolestivé…
A práve to je dôvod, prečo mnohokrát vstupujeme do vzťahu, ktorým si nie sme celkom istí, prípadne sa bojíme opustiť človeka, s ktorým tvoríme pár, no nie je to ono…
