Tag
Tvrdenie, že ženy nevedia, čo chcú, môže byť v niektorých prípadoch skutočne pravdou. Hoci niektoré tvrdia pravý opak, určite sa nájde nejaká situácia, kedy budú na pochybách a jednoducho si niečím isté nebudú. A je jedno, či to bude výber z denného menu v reštaurácii alebo výber nových topánok. Avšak netvrďme, že len ženy sú také. Každý jeden z nás v určitých momentoch nevie, čo chce.
Žiaľ, v prípade žien je to viac zaužívané.
Boli časy, kedy som si skoro ničím nebola istá a tebou už vôbec nie. Avšak konečne som prišla k bodu, kedy nepotrebujem nikoho iného okrem mňa, aby mi musel povedať, čo pre teba asi znamenám, alebo čo ku mne skutočne cítiš. Nepotrebujem rady, typu… buď s ním, lepšieho muža nepoznám… Nepotrebujem počuť ani niečo v štýle… nebuď s ním, pretože máš na lepšieho. Vedz, že moje rozhodnutie je len mojím. To, čo cítim, je pocit, ktorý uchovávam v sebe a je len môj. Nie je to nikoho rada a nie je to niečo, nad čím by som nepremýšľala dlhšie ako 2 sekundy…
Nečakala som, že sa vrátiš. Nečakala som, že si to rozmyslíš. Nechala som ťa ísť, lebo viem, že ľudia odchádzajú.. Lebo musia… To, čo ale po tebe zostalo, sa nedá porovnať s ničím. Zanechal si prázdno. Tak neskutočné prázdno, že som niekedy musela presviedčať samú seba, že si naozaj bol súčasťou môjho života. Že si nebol len môj ďalší výmysel. Odišiel si a nezostalo nič. Odstránila som všetko, čo mi ťa mohlo pripomínať, každý darček, obľúbený hrnček. Vymazala som každú fotku, číslo a zrušila som priateľstvo.
Stáva sa to častejšie, akoby sme chceli, že je toho všetkého viac, akoby sme vôbec zvládali uniesť, zvládali riešiť, alebo riešiť chceli. Občas sa príliš dlho snažíme niečo zachrániť, niečomu dať viac, ako dokážeme. No aj tak to robíme stále. Bez prestávky alebo vydýchnutia či zastavenia sa čo i len na malý moment… Robíme to pre ľudí, pre ktorých by sme si boli schopní aj zlomiť srdce a najhoršie na tom je, že to pre nich stále nie je dosť…
… je to stále málo, málo snahy, málo chcenia, málo lásky, ktorú dávame.
Neboli to všetko lásky, ktoré by mali šťastný koniec, to je dnes už asi viac než jasné. No to neznamá, že pre mňa nič neznamenali alebo že by som si na ne nikdy ani nespomenula… Lebo, znamenali. Znamenali pre mňa asi tak veľa, ako som ja sama sebe cenná, len som to vtedy ešte nevedela. Nemyslela som to nikdy zle, aj keď som možno nakoniec zle konala. Možno som ublížila viac, ako si myslím. Možno som bola práve ja niekomu dôvodom, prečo má dnes zlepené srdce a páli ho moja jazva na ňom…
Určite sa už mnohé z nás pýtali, len tak, samých seba, že koľko sklamaní musíme prežiť, aby sme nakoniec dostali to, čo si zaslúžime. Alebo koľko si musíme toho ešte vytrpieť, aby sme už nemuseli riešiť ďalšie a ďalšie sklamanie v láske. Prežili sme vzťahy, v ktorých sa nám nedostávalo pozornosti. Prežili sme vzťahy, v ktorých sme boli podceňované. Mali sme mužov, ktorí si nevšímali tie naše nepatrné zvyky, spôsoby, gestá. Mužov, ktorí si mysleli, že keď nám kúpia nejaký darček, majú od nás na čas pokoj.
