Tag
Niekedy, dokonca možno aj častejšie ako často, sa nám ženám stáva to, že sa zamilujeme do toho zlého. Do toho, ktorý nás ťahá horším smerom, akým sme smerovali. Ten, ktorý si nás zaslúži menej. A ani my samy nie sme schopné odpovedať na tú prostú otázku… Prečo práve on? Nevieme to. Všetko okolo nás funguje silnejšie, keď je pri nás. Všetky pocity, vnútri v nás, sa zosilňujú a my… My sa jednoducho nevieme a ani nechceme ovládať.
Nikdy nebolo jednoduché, priznať si, že nič iné ako priateľstvo nemôžem očakávať. Aj keď v kútiku dušičky som čakala, že možno niečo nevyjde, niečo sa zmení, niečo v nás, alebo že možno vesmír sa konečne rozhodne, dať nám šancu, a my to aspoň skúsime. Samozrejme sa nič také do dnešného dňa nestalo a tam, kde sme kedysi začali, tam to zamrzlo. Na jednom jedinom bode. A ja som sa časom, pomaly, naučila žiť s tým, že sme priatelia. Naučila som sa na nič viac nemyslieť, nič si už nepredstavovať.
Je niečo, čomu naozaj neverím. Niečo, čím sa mi zarývaš do kostí a hnusne to bolí, vieš. Fyzicky, no psychicky tiež, pretože sa už pohrávam aj s myšlienkou, že ťa to možno baví a je to len hra. Niečo, čo je horšie, ako keby si proste len odišiel. Odišiel z môjho života, z môjho sveta, z mojich myšlienok, z môjho srdca…
Aj keď nie hneď, no pomaly áno. A ja by som ten čas tomu všetkému pokojne darovala. Možno by som si občas poplakala, pretože by si mi chýbal.
Nájsť toho pravého v tomto svete, ktorý je plný bláznov? Ľudí, ktorí si lásku nevážia, nechcú ju, lebo uverili tomu, že je to ľahšie ťahať osamote. Lebo osamote sa nemusíš nikomu spovedať, lebo je to jednoduchšie.
Ja však stále verím, že každý má tam vonku toho pravého. Že každý má tú svoju druhú polovičku. Že to nie je len klišé… Verím však aj tomu, že i toho pravého si treba zaslúžiť. Že aj o toho pravého budeme musieť bojovať. Že ani s ním to nebude jednoduché.
Možno potrebuješ životom kráčať bezo mňa… Veta, ktorá by mi pred mesiacom ani len nenapadla. A ak by mi aj náhodou napadla, už len tá myšlienka, že sa to môže stať, by ma zničila. Bolela by ma a zraňovala tak veľmi, že by som ju nevedomky zatlačila do najzadnejšieho kúta mojich pocitov. Tam, kde zablúdim iba vtedy, keď ma chytí do svojej siete melanchólia veľká ako vesmír.
V živote sú však chvíle, keď si musíme naliať čistého, nepančovaného vína a pripiť si sami so sebou…
Aj ty si taká? Aj ty stále veríš ľudom? Stále veríš, že keď ty máš dobrý úmysel, nepraješ nikomu nič zlé, že to chcú aj iní? Aj ty si stále myslíš, že ak ty nezradíš niekoho, nezradí ani on teba? Ach dievča, poviem ti to na rovinu. Si rovnako hlúpa ako ja. Takto svet nefunguje. Možno tak svet niekedy fungoval o niečo viac, no v dnešnej dobe si ľudia závidia asi už aj choroby.
