Tag
Poznali sme sa 11 rokov. Vedeli sme toho o sebe veľa a mali sme toho dosť spoločného. Asi najviac nás spájala jedna vec. Obe sme verili. Verili sme do poslednej chvíle. Ešte aj chvíľu potom. Obe sme ľúbili, milovali sme chlapov, o ktorých sme vedeli, že sa ženy v ich životoch menili často. Obe sme však roky verili, že práve my budeme tým míľnikom v živote niekoho, kto nepozná pravý význam slova láska. My dve sme ho poznali. Až príliš dobre.
Máme všetko. Aspoň sa tak tvárime. Máme dlhodobý vzťah, ktorý vyzerá na oko úplne perspektívne. Nezaspávame samy, nezobúdzame sa samy, niekto sa po nás po práci zastaví, niekto nás pozve do kina, niekto uvarí večeru. Vyzerá to, že sme úplne spokojné, vyrovnané a vlastne máme všetko, čo by sme od života mohli chcieť. Ale niečo nás máta. Niečo nás nenechá v noci zaspať alebo nás to spať nenechá vôbec. Láska.
Sedela v aute vedľa svojho milovaného muža, ktorý bol práve teraz neobvykle ticho. V ruke horká káva a z okna bolo jasne vidieť len hustý dážď, ktorý zdržiaval cestu. Na chvíľku prestala rozmýšľať nad časom a priestorom a vypla fungovanie mozgu. Prišiel na ňu ten nepríjemný pocit, že niečo nefunguje ako má. Možno to bolo tým počasím, možno to bolo životom. Na chvíľku sa ocitla v hlbokých myšlienkach svojej hlavy, fantázie, snoch, túžbach, vo svojich “keby…”
V noci, ako obvykle, som si prechádzala staré poznámky, ktoré som si zapisovala, keď som už nevedela ako ďalej. Našla som tam niečo, na čo by som bola skoro aj zabudla. Po prečítaní som nemala nijako deprimujúci pocit, skôr som pocítila úľavu. Úľavu, že už je všetko inak.
Je to už tak dlhá doba, čo sme od seba. Nesmierne dlhá doba nato, aby spomienka na teba bola len jednou z mnohých – nepodstatných.
Odišiel si rýchlejšie, ako si prišiel. Vstúpil si do môjho života zo zvedavosti a pre to, že si si chcel užiť. Nezaujímalo ťa, čo chcem ja, ako to cítim. Vždy si sa orientoval iba sám na seba. Na svoj komfort, svoju hru, svoje uspokojenie. Gratulujem si k tomu, že už nie si súčasť môjho života. Je to to najlepšie, čo sa mi doteraz prihodilo.
Niekedy rozmýšľam, či to mohla byť z tvojej strany láska. Niekedy rozmýšľam, že ak by sme sa stretli v inom čase, či by nám to vôbec pomohlo a či to celé mohlo byť úplne inak.
Premýšľam, koľko bolesti dokáže človek vydržať. Nehovorím o fyzickej bolesti, ktorú si spôsobíme, keď sa o niečo udrieme, zraníme. Hovorím o takej, ktorá je vo vnútri v nás. Ktorá zasiahla moje srdce.
Keď som začala písať tento článok, slzy mi tiekli po tvári jedna za druhou. Bolelo to tak veľmi, že som to až nečakala. To je asi aj dôvod, pre ktorý som na jedenkrát tento článok napísať nedokázala. Teraz ho píšem opäť, no bolesť, ktorá vo mne je, vôbec neutícha.
