Značka
“Happy end“…presne to, čo nás učia rozprávky už od mala. Happy end, ten šťastný koniec…nikto však nikdy nepovie, čo nastane potom.
Čo nastane potom, ako skončí rozprávka…. Potom, ako v kine po poslednom bozku zasvietia svetlá? Potom, ako hlavné postavy zdolajú všetko, čo stálo v ceste ich šťastiu? Potom, ako zdolajú celý svet a nastane happy end….
Existuje vôbec happy end? Veď konce nikdy nie sú šťastné, alebo áno?
Je viac ako isté, že vo svojom živote stretnem ešte veľa mužov, no ani jeden nebude moja prvá láska. Prvá láska je niečo, na čo sa nezabúda. Niečo, čo si zo svojej pamäte, či chceme alebo nechceme, nikdy nevymažeme. Ja si ten deň, kedy som sa do teba zaľúbila, budem pamätať do konca života.
Bola som obyčajné, ničím výnimočné, dievča, ktoré sa zaľúbilo do chlapca, ktorý bol o dva roky starší, mal dlhé vlasy a snowboard.
Človek by čakal, že tak, ako sa postupne evolúcia a všetko s ňou spojené – či už ide o techniku, medicínu alebo čokoľvek iné – vyvíja vpred, mali by ísť vpred aj vzťahy. Ak sa nad tým však zamyslím, mám pocit, že namiesto posunu vpred sme zaradili poriadnu ,,spiatočku”.
V minulosti – povedzme, že pred 40-50 rokmi späť – niečo ako ,,vzťah s výhodami” nebol braný tak normálne ako dnes. Ak sa dvaja ľudia stretávali, rozumeli si v živote, či už každodennom alebo intímnom, bolo bežné, že sa vzali.
Niekedy zabúdam, aké ťažké je žiť v nedokonalom a nefungujúcom vzťahu. Čas ma naučil hrozne veľa vecí a jednou z nich je práve schopnosť vypúšťať z mozgovej kapacity myšlienky, ktoré ti bránia v rozvoji. Ale kedysi som to vedela. Vedela som presne, čo je to zobúdzať sa vedľa niekoho, kto vám nevie alebo nechce dať všetko.
Koho myslenie a činy vás namiesto potešenia urážajú. Koho správanie vás vytáča do nepríčetna. Koho pohľad vás pichá pod rebrá a tlačí k zemi. Vedela som, že to, čo žijem, nie je ten život, ktorý som si predstavovala.
Zaujímalo by ma, či si na mňa niekedy v budúcnosti spomenieš. Ak sa tak stane, dala by som všetko za to, aby som bola v tom čase nablízku. Chcela by som vidieť tvoju reakciu pri spomienkach na mňa. Nebojím sa, že by si mal kvôli mne zlý pocit a zlú mienku. Viem a verím v to, že by si sa kútikom úst nepatrne pousmial. Ani jeden z nás nemá totiž dôvod hnevať sa na toho druhého.
Vieš, je toľko veľa vecí, ktoré by som ti nesmierne rada povedala či naznačila.
Out of sight, out of mind. They say.
Pomaly som si sadla na nie príliš pohodlnú stoličku na balkóne. Milujem balkóny, hlavne tie, ktoré sú extrémne vysoko. Bol to 66. deň. Napriek večným poverám o tom, aké je toto číslo nebezpečné a nesympatiám ľudí k nemu, mne sa celkom páčilo. Konečne sa všetko dostalo do normálu a ja som si začala zvykať na toto miesto alebo ľudí, ktorými som sa obklopovala. Bavila ma ich kultúra, bavil ma ich zmysel pre humor. Bavila ma táto krajina.
