Značka
Pozeral na teba, ako na tú najlepšiu vec v živote. Ako na to, o čom vždy sníval a niekedy v noci nedokázal vďaka myšlienke na teba zaspať. Jeho dotyky boli ozajstné ako to, čo hovoril. To, ako ťa miluje, to ako potrebuje teba a žiadnu inú.
Vždy si vedela, že ho miluješ tiež. Nie preto, že by si mala motýle v podbrušku zakaždým, keď si ho videla. No cítila si sa pri ňom taká krehká a slabá, ako pri nikom inom.
Občas, keď tak kráčam po ulici a sledujem ľudí alebo keď sa zamyslím nad správaním ľudí okolo mňa, mám pocit,že som sa narodila do nesprávneho sveta. Že sem nepatrím. Mám pocit, že sa pomaly a potichu z tohto sveta vytráca úprimnosť a láska. A je mi z toho smutno.
Mám pocit, že som pre tento svet príliš… Ja totiž stále verím v lásku, v takú tú ozajstnú, ktorá nechce meniť ani vlastniť a ktorá príde len tak, keď ju najmenej čakáš.
Prvýkrát som sa zamilovala do očí. Mal ich výrazné, modré a niečo mi hovorili. Vtedy som ešte nechápala čo. Iba ma priťahovali. Zaspávala som s myšlienkou na ne. V noci som sa strhávala zo spánku, pretože som tie oči videla, aj keď on pri mne reálne nebol. Postupom času som z nich vedela vyčítať všetko. Obrovskú túžbu po mojom tele, ale aj sklamanie, ktoré bolo neskôr na dennom poriadku. Dnes keď ich vidím, ešte stále mi stisne hrdlo a zachveje sa mi žalúdok. Ale už som odolná. Snažím sa byť.
Vieš, ja vlastne ani neviem, kedy sa to stalo… Kedy nastal ten moment, že som sa zaľúbila, zamilovala. Prvýkrát v živote tak naozaj, že to nie je len pobláznenie z toho, že máš tehličky a modré oči. Nemáš. A ani nemusíš…
Možno sa to stalo vtedy pred rokmi, keď sme sa rozprávali o ničom až do rána. Možno vtedy, keď som ťa poslala preč, ale potom som zistila, že už to bez teba nejde.
Vyrásť by malo znamenať, že sa naučíme aj to, ako prijímať koniec. Koniec v práci, koniec v priateľstve, koniec vo vzťahu, koniec v živote. Mnohokrát si to nechceme priznať. Nechceme vysloviť, že niečo už nefunguje, že nás to nebaví, nenapĺňa, ale naopak ťaží. Znie to veľmi smutne. Je prirodzené, že v takýchto životných situáciách máme slzy v očiach, guču v hrdle, roztrasený hlas a nechuť ku všetkému, čo nás obklopuje. Koniec však nemusí byť definitívny. Môže pre nás znamenať, že sa nám otvárajú nové dvere, ktoré prinášajú príležitosti a výzvy.
Pamätáš, aké to bolo na začiatku? Triasol sa nám hlas, srdce bilo ako šialené a my sme sa cítili ako superhrdinovia. Plní sily všetko zdolať, plní nádejí na lepší zajtrajšok. Plní očakávaní. Posilnení adrenalínom. Svet bol nádherný a my sme boli zamilovaní… do seba, do života.
Všetko bolo krajšie a jednoduchšie.
Láska nám dávala krídla.
