Tag
Ocitla sa v situácii, kedy nebola zranená ona, ale zranila niekoho iného. Neúmyselne. Niekoho, kto by si to zaslúžil najmenej. Správala sa veľmi nerozvážne a robila unáhlené rozhodnutia. Rozhodnutia, ktoré nemali veľmi potešujúci výsledok. Cítila sa sama, bez lásky. Naháňala sa za ňou a za niekým, kto by jej ju bol bez mihnutia oka ochotný dať. Aj takého našla. Zachovala sa celkom sebecky, pretože ona sama nebola schopná tú svoju lásku niekomu dať.
Možno nám bude trvať celý život, kým pochopíme jeho podstatu a to všetko, čo sme kedy zažili, pretrpeli či presmiali sa. Kto za to stál a kto zasa nie. Niekedy si až príliš neskoro uvedomujeme, že sme práve s nesprávnou osobou, ktorá nás po kúskoch oslabuje alebo naopak, že posielame preč niekoho, kto nás bezvýhradne miluje. Je zvláštne, čo všetko prehliadame, keď sme zamilovaní. Čo všetko konáme a pritom si myslíme, že je to správne. Je hlúpe hovoriť, že sme si niečim istí, keď si často nie sme istí ani sami sebou. Bojíme sa odrazu v zrkadle a kým ten strach prekonáme, býva už neskoro. A zrazu nevieme, kto sme.
Dnes som si prvýkrát vypočula pieseň, pri ktorej si okamžite spomeniem na teba, bez toho, aby som vyronila čo i len jednu slzu. Už to nebola bolesť, čo som pocítila. Nebol to ani smútok. Pocítila som vďačnosť. Vďačnosť za všetko, čo mi to obdobie dalo. Za všetko, čo som mohla prežiť, hoci to trvalo len chvíľku. Od prvého momentu, kedy som ťa stratila, som dúfala v tento deň a v túto chvíľu. Už ma s tebou nespája žiadne puto.
Srdce alebo rozum? Rozum alebo srdce? Občas mám naozaj pocit, že zladiť tieto dve veci je nemožné. Že každé z nich si hrá svoju vlastnú melódiu, ale nedarí sa im nájsť spoločnú reč. Rozum už dávno vie a chápe všetko, ale srdce je strašný romantik. Je preplnené nádejou, ktorá je jej falošným kamarátom. Rozum sa už dávno pohol ďalej, ale srdce stále čaká tam, v tom bare, pijúc to hnusné víno, ktoré som tam zvykla piť s toľkým nadšením, lebo mi ho nalieval môj obľúbený barman. Stále tam sedí a stále verí, že sa niečo stane.
Hovorí sa, že každý z nás má na svete spriaznenú dušu. Niekto má to šťastie, že ju nájde skoro a jeho prvá láska sa stane láskou jeho života. Milujem tie príbehy. Sú dôkazom toho, že aj dnes môžeme nájsť niečo trvácne. Niečo, čo sa dá zachrániť a nie hneď hodiť cez plece a ísť ďalej. Väčšinou sú to páry, ktoré spolu zdolali rôzne životné obdobia. Zmeny, ktorými prešli, a aj napriek tomu skrotili svoje ego a prispôsobili svoje potreby jeden druhému. A hlavne, nezabudli ľúbiť. Nie sa len lásky dožadovať.
Alebo prečo vraj vždy zostanú na ocot.
Je to naozaj tak? Naozaj chceme tých zlých chlapcov, čo na nás kričia, čo nás podvádzajú, alebo nebodaj bijú? Naozaj potrebujeme mať vedľa seba arogantného burana, ktorý nás považuje za handru? Ktorý si nás neváži a ktorý nás naozaj nemiluje? Pýtam sa. Pýtam sa Vás a pýtam sa seba, pretože tak sa mnoho “dobrých mužov” o ženách nie raz vyjadrilo.
