Značka
Občas sa k ľuďom pripútame. Občas viac a pevnejšie, ako by sme mali, pretože ak raz zistíme, že sme sa naviazali na človeka, ktorý nechce kráčať s nami, ale túži bezcieľne lietať, získavame s týmto novým poznaním aj jednosmerný lístok do pekla. Ako bonus. Bonus, ktorý neskôr splatíme, ktorý si pýta šialené úroky a my musíme čerpať zo zásob, o ktorých sme ani netušili, že ich máme.
Nie každá láska vznikne zo dňa na deň, z minúty na minútu. Dokonca si myslím, že ak nejaká tá iskra medzi dvoma jedincami náhle preskočí, o láske ešte nemožno byť reči. Nejde o osudový moment ako z filmu. Ide o chémiu, o záujem, o vášeň… No nie o lásku. Aspoň zatiaľ. Tá (možno áno a možno nie) príde pekne postupne, spolu so spoločne prežitými okamihmi, ktoré sú tak drasticky realistické, že zastierajú akýkoľvek nádych romantiky.
Tie najláskavejšie spomienky na moje detstvo sú tie, v ktorých bola moja babka. Milovala ma takou láskou, ktorú už nik pre mňa vo svojom srdci nenájde. No čo je najdôležitejšie – nechala ma urobiť každú volovinu, ktorá by ma nestála život. Keď videla, že som k niečomu odhodlaná, hovorievala mi: Dnes urobíš blbosť, zajtra sa poučíš. Pretože niekoho, koho to niekam ťahá, môžete tisíckrát odhovárať, aj tak si urobí po svojom, len aby nakoniec zistil, že ste vlastne mali pravdu.
Všetci si na začiatku vzťahu prajeme, aby sa nič nezmenilo. Aby som sa nezmenila ja, on, okolnosti… Aby všetko zostalo také, aké to práve je – silné i krehké zároveň, opojné, plné nádeje, ktorá možno tíši bolesť aj z predošlých vzťahov. Pretože tie začiatky sú tak krásne… Ukážu nám, že žijeme niečím, o čom sme už zabudli i snívať. Niečím, o čom som sa domnievali, že sa to môže odohrať iba vo filmoch a určite to nebolo stvorené pre nás.
Vieš, čo je najväčšia chyba, akú zvykneme robiť? Ak sa ocitneme vo vzťahu, v ktorom nám je vyčítané, že nemilujeme dosť a že za všetky problémy môžeme my, pretože sme málo chápavé, málo milujúce, málo rozumné alebo zasa príliš podozrievavé, snažíme sa ešte viac. Chceme mu dokázať, že sa mýli, že naša láska za niečo stojí, sklopíme uši a bez akékoľvek pudu sebazáchovy mu ponúkneme svoje srdce…
Zvláštne, že stačí jedna malá spomienka, ktorá sa v našej mysli úplne znenazdajky objaví, a život nás razom vráti o pár krokov späť. Ani neviem, prečo som si na neho spomenula. Prišlo to samo od seba, veď už roky sa v tomto vzťahu nerýpem. Už roky som zmierená s tým, že som to ukončila, a časy, kedy ma tieto spomienky boleli, sú dávno za mnou. Ide o vzťah, ktorý som stokrát preklínala, a pritom tak úzkostlivo milovala, o vzťah, ktorý som umelo udržiavala nažive a tisíckrát sa z neho snažila ujsť, len preto, aby som mu neskôr dala ďalšiu šancu.
