Značka
Odchádzam… Nechávam ťa tu, aj keď som si myslela, že toho nebudem nikdy schopná. Dnes už nemám síl, a preto musím ísť…
Pamätáš si na vaše začiatky? Keď ste bojovali spolu voči všetkému a všetkým, čo sa vám postavili do cesty?
Keď ti sľúbil, že bude po tvojom boku navždy a nikdy ťa nenechá samu?
Chodí nám množstvo správ, v ktorých sa nás pýtate, čo robiť, ak… Čo robiť, ak muž robí toto a toto. Čo robiť, ak sa správa takto a takto. Čo si máte myslieť o tom a o tom. Pýtate sa, či ďalej dúfať a bojovať alebo to celé nechať tak…
Poviem vám jeden príbeh. Respektíve ani nie tak príbeh, ale skôr opíšem situácie, v ktorých som sa sama niekoľkokrát veľmi neistá ocitla, a už viem, ako pre mňa dopadli…
Nevieš si ani len predstaviť ako to chcem. Ako o tom snívam. Je to momentálne môj najtajnejší sen. Nie je ťažké dostať ťa k sebe večer, pretože obaja vieme, čo je tvojim cieľom. To čo je to najťažšie, je udržať si ťa. Udržať si ťa nie len do najbližšieho rána, aj keď nebudeme si klamať, ani to sa mi ešte nepodarilo. Chcem si ťa udržať a byť pri tebe každé jedno ráno do konca života.
Áno, som naivná. Až príliš naivná. A keby len to.
Sedela som v jednom podniku, zašitá niekde v kúte za stolom, kde nebolo priveľa ľudí. Nemala som chuť na nejaký blízky kontakt s ľuďmi. Chcela som byť len ja, sama so sebou. Objednala som si dve deci vína a vytiahla krabičku cigariet. V kabelke som zalovila zapaľovač a vytiahla som ten, ktorý mi ho okamžite pripomenul. Toho muža, o ktorom doteraz neviem, či mal prísť do môjho života, alebo nie.
Niekedy sa samy v sebe nevyznáme a všetko, čo potrebujeme, je čas. Okolo seba vidíme šťastné páry a vzťahy a nám to dáva pocit, že by sme jeden mali mať práve aj my. Nevieme, čo presne chceme a sme zmätené. Je ten vzťah to, čo chceme a je tá osoba tou, ktorú skutočne ľúbime? Je to len vypĺňanie času, lebo teraz je fajn niekoho mať? Alebo je to len zúfalé volanie o pomoc a o záujem zo strany iných?
Každá jedna z nás má tú osobu. Žiadna z vás by ma nepresvedčila, že v jej živote neexistuje TEN NIEKTO…. Každej z nás sa pri prečítaní tejto vety vynorí pred očami tvár… možno už len matne… a možno jasnejšie… ako by to bolo len včera…
Je to tvár človeka, na ktorú sme sa kedysi pozerali s takým silným citom, že sa podľa mňa len slovom “láska” vyjadriť nedá. Bola to oddanosť, vášeň, ktorú počuť praskať v kostiach a dunieť v spánkoch…
