Značka
Vieš, čo je najväčšia chyba, akú zvykneme robiť? Ak sa ocitneme vo vzťahu, v ktorom nám je vyčítané, že nemilujeme dosť a že za všetky problémy môžeme my, pretože sme málo chápavé, málo milujúce, málo rozumné alebo zasa príliš podozrievavé, snažíme sa ešte viac. Chceme mu dokázať, že sa mýli, že naša láska za niečo stojí, sklopíme uši a bez akékoľvek pudu sebazáchovy mu ponúkneme svoje srdce…
Chybou bolo, že som nedala životu čas. Čas na to, aby mi dokázal, že sa nezmýlil, že mi nechcel nijako ublížiť… Len ma chcel nasmerovať tam, kde som vždy chcela byť, a ja som sa na ceste, kam ma zaviedol, stratila. Bolel ma každý nádych, každé jedno ráno, ktoré mi trpko pripomenulo, že to, čo ma bolelo včera, nebolo zlým snom… Bola to realita. Chybou je, že som v tieto dni stratila i to, čo mi malo zostať. Nádej. Nadhľad. Silu ísť vpred, i keď som nevedela, čo ma čaká…
Sú dni, ktoré nás svojou silou zvalcujú. Už sa nám minuli sny, za ktoré by sme sa mohli skryť, už viac nemáme čím utíšiť svoju myseľ a upokojiť srdce. Už nám zrazu nezostane nič, len prítomnosť, o ktorej vieme, že bez väčších zmien nebude pokračovať do budúcnosti. Už vieme, že to, čo bolo zmyslom nášho života, bol len klam. Už to žiadny zmysel nemá. Už je to vzťah, z ktorého musíme vycúvať, ale do toho, aby sme robili kroky späť, sa nám veľmi nechce. Celá táto láska totiž bola krokom späť. Krokmi proti sebe…
Zvláštne, že stačí jedna malá spomienka, ktorá sa v našej mysli úplne znenazdajky objaví, a život nás razom vráti o pár krokov späť. Ani neviem, prečo som si na neho spomenula. Prišlo to samo od seba, veď už roky sa v tomto vzťahu nerýpem. Už roky som zmierená s tým, že som to ukončila, a časy, kedy ma tieto spomienky boleli, sú dávno za mnou. Ide o vzťah, ktorý som stokrát preklínala, a pritom tak úzkostlivo milovala, o vzťah, ktorý som umelo udržiavala nažive a tisíckrát sa z neho snažila ujsť, len preto, aby som mu neskôr dala ďalšiu šancu.
Hladké zoznámenie, ktoré ústi do už nie tak celkom hladkého vzťahu, je pomerne častá záležitosť. Spočiatku to vyzerá veľmi sľubne – našla si niekoho, kto ťa zaručene rozosmeje, kto ti dáva pocítiť, že skvelo zapadáš do jeho sveta, a tak sa ti zdá, že si konečne stretla toho pravého, ktorý ti celý život tak trochu chýbal. Lenže potom sa dejú čudné veci. Času už spolu trávite čoraz menej, niektoré debaty ho otravujú, ty si vždy tou, ktorá sa musí pripomenúť. Spontánnosť zmizla, občas na pár dní zmizne i on, každá akcia si vyžaduje tvoju námahu.
Ak by sme si pri výbere partnera mali dať navzájom jednu radu, mala by znieť nasledovne: „Počítaj s tým, že zamilovaná nebudeš večne.“ Pretože aj ten najružovejší začiatok každého vzťahu je vždy predsa len začiatkom. A čo nastáva potom? Realita. Život. Ničím neprikrášlený, občas len úplne čierny, bez farieb, zábavy a radostí. Život v celej svojej kráse, ktorý mnohokrát už taký krásny nie je. A preto… By sme sa na toho vyvoleného mali pozrieť aj inak ako cez ružového okuliare a dosadiť si jeho postavu do horizontu ďalších niekoľkých rokov nášho života, ak nie i desaťročí.
