Tag
Mala som obdobie, kedy som od seba každého muža úspešne odplašila. Prečo? Dlho som tomu nevedela prísť na kĺb ani ja. Čiastočne som tomu porozumela až neskôr – vtedy, keď sa konečne nejaké ľady predsa len prelomili a ja som sa mohla spoznať aj očami niekoho iného. Odpoveďou mi bolo, že on si nebol istý. Že váhal, či má zmysel sa ku mne priblížiť. Pretože som vraj nevysielala jasné signály, že ho potrebujem…
Poznám iba dva typy ľudí. Výnimočne teraz ľudstvo nebudem deliť na dve polovice, z ktorej jedna je pizzu aj s okrajmi a tá druhá zahŕňa jedincov, čo tie zväčša cesnakové kraje barbarsky vyhodia. Ale skôr ich rozdelím podľa toho, ako pristupujú ku vzťahom. Jedna skupina doslova odhadzuje aj také vzťahy, na ktorých sa vyskytla i nepatrná štrbinka. Proste to už nie je to, čo bývalo, a tak šup s tým preč, namiesto toho, aby sa pokúsili o nápravu, pošlú toho človeka kamsi do teplých krajín. Bez mihnutia oka, veď ľudí je na svete niekoľko miliárd, tak prečo strácať čas práve s týmto jedným…
Sedím na zemi opretá o pohovku a premýšľam. To je u mňa znakom, že sa potrebujem zastaviť. Nie to premýšľanie, ale sedenie na zemi. Všimla som si na to sebe – vždy, keď si potrebujem dopriať čas a dať svetu tam vonku stopku, moja myseľ odignoruje nábytok. Možno sa vtedy len potrebujem uzemniť. A tak tu teraz sedím, premýšľam a potichu si s doznievajúcou bolesťou v srdci priznávam, že tento vzťah mi nevyšiel. Že nebol pre mňa. Že viac ako on, som si v tejto láske ubližovala ja.
Pravdepodobne si teraz sama. Možno sa práve pokúšaš zaspať a vykúpiť sa z tej reality, no ani toto ti nie je dopriate. Možno len sedíš, možno dopíjaš už niekoľký pohár a hľadíš do prázdna nechápajúc ničomu, čo sa v posledných mesiacoch okolo teba odohralo. Odosobnila si sa od toho, hoci sa ťa to hlboko stále dotýka. V istej chvíli si to popierala. Nebolo inej možnosti. Všetko bolo zrazu príliš rýchle, príliš bolestivé, príliš krehké, príliš… Príliš všetko. Len nie také, aké by si to chcela mať a ako si to očakávala.
Kedysi som sa lúčila ťažko. Pateticky – mohla by som povedať. Slzy, plač, pocit zlyhania. Veď konce, s ktorými nie som stotožnená, sú predsa mojím zlyhaním, nie? Veď ak chcem niečo zachrániť a nepodarí sa mi to, je to dôkaz mojej slabosti… Vlastne som sa nechcela lúčiť vôbec – ani s osobami, ktorých prítomnosť mi ubližovala. Neustále som v sebe živila snahu veci lepiť, nie ukončovať. Chcela som vysvetľovať, povoľovala som hranice, kam až iní môžu zájsť, robila som čoraz väčšie kompromisy, a áno – aj na úkor vlastného blaha.
Je tu on, si tu ty a je tu ešte jedna osoba… Jeho bývalá. Nič výnimočné. Stretnúť muža, ktorý pred tebou nemal žiaden vzťah, je v dospelosti poriadna rarita. Čo už však také výnimočné nie je, je tvoje tušenie, že ich nespája len minulosť. Ale aj čosi, čo sa deje tu a teraz. Napríklad náklonnosť. Možno i láska, ktorá sa časom neotupila, ale práve naopak – odstupom času po rozchode a tvojím príchodom do jeho života rastie. A ty sa len pýtaš – čo s tým?
