Tag
Už vám to niekto povedal? Alebo vám niekto blízky povedal, že mu to niekto povedal? Tento článok som sa rozhodla napísať, lebo aj mne to kedysi niekto povedal… A vtedy som si pomyslela: Blbosť! Vyhovára sa. Nevie, ako mi má povedať, že ma nechce, tak mi povie toto… Kravina. Buď niekoho chceš, alebo nechceš a nie je nič medzi tým, hovorila som si…
V istom období môjho života som na otázku: Prečo nikoho nemáš? zvykla odpovedať protiotázkou: A ty prečo niekoho máš? Prvotné rozpaky, ktoré som v tomto človeku vyvolala, boli po chvíľke ticha doplnené trochu neistými odpoveďami. Pretože sa ľúbime, je mi s ním/s ňou dobre… Na viac sa daná osoba nezmohla. Nevedela mi vysvetliť, prečo je vo vzťahu, zatiaľ čo ja nie som. A pritom… Naše odpovede by boli vlastne takmer rovnaké. Aj ja sa mám rada. Aj mne je so mnou dobre…
Bola som iná… Keď si predstavím samu seba v minulosti, v istých chvíľach sa nespoznávam. Kam som sa hnala? Prečo som chcela byť v očiach iných dokonalá? Prečo mi záležalo na názore iných ľudí? A kvôli čomu som túžila všade zapadnúť? Nemala som rada konflikty. Nikdy. Brali mi všetko – sebaistotu, vnútorný pokoj aj slová z jazyka. Vždy som zmĺkla, okamihmi habkala. Jednoducho, bolo to pre mňa peklo – dostať sa s niekým do nepríjemnej situácie.
Neviem, či má tento pocit nejaké bližšie pomenovanie… Hnev, zrada, smútok, ľútosť, sklamanie, beznádej? Asi sa v ňom mieša všetko možné aj nemožné. Ten pocit, že zatiaľ čo ja si ešte vyčítam, že neviem prežiť pár desiatok minút bez myšlienok na neho, a on… Si veselo našiel novú ženu. Možno dokonalú kópiu mňa samej, možno úplne iný typ, ako som ja, o ktorom predtým hovoril, že ho vôbec nepriťahuje. Verte či nie, nedeje sa to len výnimočne. Je to trošku také nepísané pravidlo – že jednému z dvojice nestihli uschnúť slzy, ktoré vyplakal po rozchode, a tomu druhému sa v očiach blyštia hviezdičky novej lásky.
Na začiatok by som rada povedala, že bolesť na duši určite nie je nič príjemné. Človek to zrovna dobrovoľne nevyhľadáva a nie je to niečo, čo by niekto vyslovene chcel zažiť…
No zažije to každý z nás – či chce, alebo nie. A každý z nás má dve možnosti, keď tá bolesť príde… Poddať sa jej, alebo ju využiť.
Tá, ktorá nemá otca… To bolo v detstve mojím indiánskym menom. Stačilo, že táto veta presvišťala vzduchom učiteľskej zborovne, ihriska alebo malou samoobsluhou, ktorá celé desaťročia nemala na našom sídlisku konkurenciu, a každému hneď bolo jasné, že ide o malú Miu. O tú malú Miu, čo býva v tom hnedom paneláku na prvom poschodí, s trochu krivou ofinkou, ktorú jej pravidelne každú poslednú nedeľu v mesiaci strihala mama. Tá mama, ktorá pri sebe nemá chlapa…
