zoživota

Neviem, či poznáš ten pocit, keď ti naraz idú prasknúť hlava, srdce aj duša. Keď život nekopíruje tvoje predstavy, no vytvára si vlastné obrazy, a ty sa strácaš v tom, čo bolo, je a bude. Keď chceš zmeniť všetko, čo teraz možno nazvať prítomnosťou, no zároveň máš chuť strčiť hlavu pod perinu, zabudnúť, všetko nechať tak a vykašľať sa na to. Máš v sebe toľko sily, no zároveň nemáš energiu ju použiť. Strácaš sa v tom, čo sa deje, a už vôbec nevieš definovať, čo sa odohráva. V tebe. Tam vonku…

Spomínam si na dni, kedy sa môj život otriasal v základoch. Dotklo sa ma každé slovo, cítila som na sebe každý pohľad, ktorého som sa nedokázala zbaviť ani dlho potom, ako sa dané stretnutie skončilo. Váhala som, zasypávala sa pochybnosťami o tom, či som dosť dobrá, trápila som sa, keď sa niektoré vzťahy pokazili… No čo bolo najhoršie, chcela som všetko meniť. Chcela som o problémoch diskutovať, všetko si so všetkými vysvetliť a nerešpektovala som, že niektoré vzťahy jednoducho nie sú večné, a v tom najhoršom prípade… Nikdy som ich vzťahmi ani nemala nazývať.