Značka
Celý náš život je o rozhodnutiach. Či už si mladý, alebo starý, stále a vždy rozhoduješ o sebe a o svojej budúcnosti, o svojom živote a jeho každodenných banalitách. O tom, s kým si ráno vypiješ kávu, o tom, vedľa koho sa zajtra ráno zobudíš. O tom, či sa dnes prekonáš urobiť tú zmenu, po ktorej tak túžiš, alebo to radšej znova odložíš na potom…
O tom, či sa rozhodneme žiť život s láskou, či bez nej…
Chceme vedieť, na čom sme. Neustále hľadáme pravdu, pátrame po dôvodoch a analyzujeme správanie iných. Ak nám vzťah nevyjde podľa našich predstáv, chceme nájsť chybu v sebe a silou-mocou sa snažíme zmeniť sa. Dovolíme mu, aby si s nami robil to, čo chce, a stoj čo stoj mu dáme všetko. Až kým neprídeme na to, že ho to ťahá tam, kde to všetko dostať nemôže, a nás len prehliada…
Odkedy som sa prvýkrát zamilovala do toho muža s modrými očami, viem, že nech pôjdem akokoľvek ďaleko a akokoľvek rýchlo, nikdy na tento pohľad úplne nezabudnem. Takisto ako na tú letnú krátku lásku, ktorá však neznamená pre mňa o nič menej. Nie je o nič viac zabudnuteľná. Avšak tak ako som sa zamilovala, tak som sa aj dokázala sklamať v mužoch, ktorým som možno verila viac, ako som mala…
„Cítim sa sama.“
„Je dobré mať pri sebe niekoho, o koho sa môžem oprieť.“
„Ktosi mi chýba…“
Tieto vety počúvam stále dookola. Väčšinou od tých istých ľudí, ktorí len bezmocne skáču zo vzťahu do vzťahu, postujú na sociálne siete príspevky o zlomených srdciach a duši naplnenej pokojom – v závislosti od toho, v akej fáze sa práve nachádzajú, a rok za rokom hľadajú to, čo nikdy nenájdu.
Nie, nie je to ľahké… odstrihnúť sa od ľudí, ktorých prítomnosť ťa vyčerpáva. Ktorí ťa unavujú, na ktorých sa už nedokážeš ani len pozrieť, pretože najradšej by si ich už nikdy viac nevidela. Vieš, že koniec je presne to, čo potrebuješ, ale zároveň ten moment neustále odkladáš. Máš obavy pred tým, čo bude potom. Spomínaš na chvíle, ktoré ste spoločne prežili, a veríš, že raz to bude také ako na začiatku.
Aký čas musí prejsť, aby sme si mohli povedať, že sme v poriadku? Že necítime žiadne zlé pocity voči sebe a tomu, ako to dopadlo. Bude to vôbec niekedy v poriadku? Tak, že sa nebudem do minulosti dívať s bolesťou?
Rada by som verila, že je to možné, ale niekedy nestačí len „prepáč.“
