Tag
Človek sa časom učí žiť so spomienkami tak, ako s bolesťou. Bolesť totiž nezmizne. Nevybledne. Tak ako tie skutočne silné spomienky. Sú chyby, ktoré si nesmieme vyčítať, iba ich prijať, ako súčasť našej minulosti. Naučiť sa žiť s niečím, čo do nášho srdca po správnosti nepatrí, ako je bolesť, nie je vôbec jednoduché. Niekedy však nemáme na výber.
Myslela som, že sa nikdy nezmierim s tým, že si preč.
Máme pocit, že ju môžeme súdiť. Že na to máme právo. Máme názor na všetko, na všetkých. My predsa presne “vieme”, ako vyzerá láska a ako má vyzerať ukážkový vzťah. Staráme sa do všetkých, ale sami nemáme vyriešené nič. Kto nám dáva právo, aby sme súdili? Aby sme ostatným radili, čo je a čo nie je správne? Prečo sme takí zatrpknutí a stojíme si neoblomne za svojím vlastným názorom? Prečo si občas nemôžeme pripustiť aj fakt, že každý má právo na vlastný spôsob života? A nám je do toho úplné nič?
Chcela by som utiecť späť. Späť do toho obdobia, keď mi bolo dobre. Keď nám bolo dobre. S tebou to bolo všetko iné. Zdalo sa mi, že je všetko v poriadku. Nechcela som utekať zo sveta. Chcela som, aby to trvalo večne. Aby sme boli šťastní večne. Ale čo trvá večne? Chcem sa vrátiť tam, kde sme boli iba my. Žiadna bolesť, výčitky, otázky. Iba bežné dni dvoch zaľúbených dospelých ľudí. Chýba mi to, že som sa na teba mohla spoľahnúť. Chýba mi tvoje rameno, na ktorom som sa mohla vyplakať, keď mi celý svet prišiel hrozne nefér.
Hovorí sa, že ticho lieči, že v tichu nájdeme odpovede na všetko. Áno súhlasím. Toto ticho je však iné.
Sedela som v okne a pila moju obľúbenú kávu. V diaľke hrala pesnička. TÁ pesnička od TEJ kapely, na ktorú si ma úplne namotal ty a odvtedy sú neodmysliteľnou súčasťou môjho playlistu. Sledovala som jeseň, ktorú tak milujem. A deti. Závidela som im tú bezstarostnosť a ten úprimný smiech, ktorý sa zo sveta dospelých tak často vytráca…
Premýšľala som čo vlastne cítim.
Čo sú spomienky?
Sú to útržky šťastných alebo ťažkých chvíľ, ktoré nosíme v sebe. Ukrývame ich na dne srdca. Často k nim cítime hnev. Pretože ľudia, ktorých v nich vidíme, už dávno odišli. Spomienky však ostali.
Spomienky sú niekedy peklom. Nemám rada spomienky, pretože sa nikdy nekončia. Pripomínajú mi chvíle, na ktoré by som chcela zabudnúť. Prichádzajú uprostred noci alebo nečakane počas dňa, keď ich nikto nevolá.
Možno by sa mali Vianoce konať dva krát ročne.
A možno práve naopak. Možno si to nezaslúžime. Možno sa k sebe správame zle, a možno práve toto obdobie v roku je jedným z tých, ktoré si naozaj treba zaslúžiť. Možno by sme mali byť na seba dobrí častejšie ako raz do roka. Možno je to presne to, po čom všetci vnútorne prahneme ale navonok sa skrývame za nenávisť a smútok.
