Tag
Milý priateľ, ktorý ma ľúbiš,
pamätáš, keď sme sa prvý raz stretli? Veď vieš, bolo to v tej kaviarni na námestí. Priviedla ťa kamarátka, vraj čakáš na autobus, či si môžeš s nami dať kávu. Tvoja spoločnosť bola od začiatku príjemná, už vtedy si videl, že ma niečo trápi a chcel si ma utešiť, hoci si ani netušil, o čo ide.
Neskôr sme sa dohodli, že sa stretneme znova. A potom znova. A tak si ma postupne spoznával.
Trpezlivosť, čas. Slová, ktoré väčšine z nás naháňajú strach. Kto by chcel predsa čakať? Chceme všetko. Najlepšie hneď a teraz. Len tak, bez najmenšej námahy. A väčšinou to tak býva aj so vzťahmi. Väčšinou si v jeden večer zmyslíme, že ráno už nechceme raňajkovať sami, a tak začneme hľadať.
Doslova lovíme v tom rozbúrenom mori, ktoré je tam vonku, a hľadáme. Väčšinou však netušíme, čo presne.
Na začiatku toho príbehu stálo tvoje jediné rozhodnutie. Najskôr si z neho mala dobrý pocit a tešila si sa, ako si dokázala využiť situáciu vo svoj prospech. No postupne sa tvoje rozhodnutie menilo zo splneného sna na nočnú moru. Možno ublížilo tebe, možno iným. A možno si to vôbec tak nemyslela.
Možno si sa dopustila zrady voči niekomu, kto ti zveril svoju dôveru, alebo si sa nezachovala práve čestne k niektorým ľuďom, odmietla si pomoc priateľovi v núdzi, alebo si len chcela pomôcť, no situácia sa obrátila proti tebe.
Mávala som chvíle, kedy som prestala myslieť na všetko okolo a pred očami som mala len teba. Nevnímala som okolitý svet ani ľudí. Akoby zrazu všetko zmizlo a boli sme len ty a ja. Boli sme spolu na tom mieste, kedy sme sa prvýkrát zblížili. Všetko bolo ako predtým. Smiali sme sa, boli sme sami sebou, na nič sme sa nehrali a ja som bola šťastná. Pri týchto predstavách som sa vždy pousmiala. Avšak tieto skreslené predstavy, ktoré boli zrejme spôsobené tvojou neprítomnosťou, trvali sotva záblesk sekundy.
Šťastie je vracať sa domov a mať za kým. Za láskou, ktorú sme si vybrali. Za láskou, ktorú sme raz milovali a už nikdy neprestali. Za láskou, ktorá nebola vždy dokonalá, no bola jediná, akú sme chceli.
Je to to pravé, keď môžeš povedať, čo máš na srdci. Je to to pravé, keď tu ešte stále je a neodišiel pri prvom probléme. Je to dar – tie roky, ktoré spolu ste.
Mám sa rada. To áno. No neviem si odpustiť. Za všetko, čo som spravila a za všetko, čo som nespravila. Za všetko, čo som mohla, ale zmeškala som to. Za strach, ktorý ma dokáže aj dnes prekvapiť.
Chodím po svete vystretá s úsmevom na perách. Dvíham telefóny mojich kamarátov, o polnoci odpisujem na správy, robím psychológa, životného kouča, veštkyňu a miestami nahrádzam rodičov či súrodencov. V neposlednom rade frajerov, frajerky a niekedy aj manželov. Som tu. Väčšinou pre každého a vždy. Bez rozdielov. Lebo taká som. Mama ma asi dobre vychovala a ja neviem povedať nie.
