zoživota

Je krátko po polnoci a ja opäť nenachádzam pokoj. Vonku zúri strašidelná búrka, oblohu križujú jasné blesky, počuť ťažký zvuk hromov a cez prudký dážď takmer nič nevidieť. Nemám rada búrky. Pripomínajú mi zmätok v mojom živote, ktorý nastal, keď si doň vstúpil.  Viem, že ráno po búrke znova vyjde slnko.  A tak čakám, kedy utíchne aj moja búrka, ktorú si spôsobil. Lebo hoci ty si už preč, ona trvá naďalej.

Neboj sa, už dávno som ti odpustila. Pamätáš, ako stačilo, aby si ma objal a ja som hneď zabudla, že by som sa mala hnevať a odpustila som ti aj to, čo si ešte neurobil? Teraz to tak nebolo.