Tag
Prebudila som sa uprostred noci. Oči som mala plné sĺz kvôli snom, ktoré mi nedali spávať. Lapajúc po dychu som sa snažila nahmatať tvoje telo vedľa môjho. Namiesto toho, aby som ťa cítila, pritúlila sa k tebe a bola v bezpečí, som nenašla nič, len prázdne miesto na posteli. Neviem, či to bolo tým, že som sa práve zobudila, ale na chvíľu som uverila tomu, že tam budeš. Začala som veriť, že si ma nikdy neopustil a nikdy neodišiel.
Snažíš sa znížiť svoje nároky. Myslíš ši, že si náročná, že chceš veľa. Od sveta. Od tvojho budúceho partnera. Od seba. No to nie je cesta. A už vôbec nie tvoja cesta, voľba ani smer.
Hľadaj niekoho, kto sa nebude o teba zaujímať iba povrchne. Niekoho, kto nebude chcieť vedieť iba to, ktoré sú tvoje obľúbené filmy. Niekoho, koho nebude zaujímať iba to, čo robíš vo voľnom čase, akú hudbu počúvaš, čo študuješ, alebo kde pracuješ. Hľadaj niekoho, kto sa bude zaujímať o to, prečo čítaš knihy, ktoré máš položené na nočnom stolíku.
Kto nemá šťastie v hre, má šťastie v láske? Zaujímalo by ma, komu sa toto tvrdenie potvrdilo, pretože hra je niekedy oveľa jednoduchšia ako láska samotná. Isteže, niekto taký existuje, o tom niet pochýb, lenže je to v dnešnej dobe tak vzácne, že keby niekoho takého stretnem, zagratulujem mu. Necítim sa za to akosi zle. Prajem každému, aby bol šťastný a aby našiel niekoho, s kým by zabudol na všetky problémy. Avšak niekedy sa cítim tak, akoby som bola vždy tá, ktorej veci nevychádzajú. Nielen v láske, ale vo všeobecnosti.
Vždy, keď si myslím, že už to je všetko za mnou, že už nikdy do toho nevletím, že už je to len a len vecou minulosti, že už nikdy sa nikomu neotvorím po tej stránke, a že nikomu nedám príležitosť raniť ma, vtedy príde zas človek, ktorý mi ukáže, že moje vnútro hovorí niečo celkom iné. A aj teraz prišiel.
Práve vo chvíli, keď som bola nadovšetko presvedčená, že už som konečne sama sebe šéfkou. Že vládnem nad svojimi pocitmi sama, že nedám nikomu priestor narušiť moje podvedomie a nikomu nedovolím dostať sa tam.
Vtedy som videla, ako sa na ňu pozeráš. Ako ju chváliš a predo mnou jej hádžeš komplimenty. Aká je slušná, pekná, sympatická. Pripomenulo mi to isté obdobie. Obdobie, kedy som na jej mieste bola ja a všetky tie slová a pochvaly boli adresované mne. Hovoril si o nej tak, akoby som tam ani vedľa teba nestála. Akoby sa nikdy nestali tie veci, ktoré sa stali. Akoby si mi nikdy nehovoril také isté krásne veci. Možno dokonca krajšie. A mne tie veci doteraz znejú v ušiach.
Ako v každej žene, tak aj vo mne sa prebudila žiarlivosť.
Dookola ťa sužujú otázky. Sedíš s niekým na káve, ale tvoj rozum si behá niekde úplne inde. Tváriš sa, že počúvaš, silno prikyvuješ a keď nechceš, aby ten dotyčný pocítil to, že si úplne mimo, tak sa pre istotu spýtaš nejakú trápnu otázku. Jednoduchú, banálnu, ale aspoň sa môžeš tváriť, že máš záujem a že tam si pre neho, aj keď vlastne vôbec nie si.
Hľadáš sama seba. Dobre to poznám. Myslíš si, že keď si kúpiš nové topánky alebo kabelku, budeš spokojnejšia. Máš ju doma, je pekná, vezmeš si ju do mesta, ale žiadny dlho očakávaný pocit spokojnosti sa nedostavil. Iba prázdno a ty nevieš prečo.
