zoživota

Myslím si, že vieš, že to viem. Myslím si, že každá jedna lož, čo vychádza z tvojich úst, je niečo ako naše verejné tajomstvo. Obaja vieme o čo ide, ale tvárime sa, že realita je to, čo spolu vytvárame a nie to, čo sa za tým skutočne skrýva. Pri každej tvojej obhajobe že „je to len kamarátka“, mi zovrie hruď, ale ty to nepoznáš. Chcem ti veriť. Naozaj. Vždy keď sa správaš zvláštne, ospravedlňujem ťa tým, že si unavený, alebo jednoducho nemáš svoj deň. Popritom tuším. Dokonca viem.

Život je krátky, všetci o tom vieme. Napriek tomu sme niekedy tak ponorení do rýchleho sledu udalostí nášho života, že si zabúdame užívať každodenné radosti, ktoré nás obklopujú.

Rýchlosťou blesku sa vrháme do vzťahov. Po rozchode si nedoprajeme čas sami pre seba a opäť sa čo najrýchlejšie vraciame k zoznámeniam, randeniu a vzťahom. Naháňame sa za láskou. Snažíme sa ju tak zúfalo nájsť, že sa stávame súčasťou plytkých a povrchných vzťahov, v ktorých sme nespokojné.

Nedelila som ani v škôlke. Nedelila som sa o hračky. Nedelila som sa o jedlo. Nebudem sa deliť ani o teba. Ani teraz. Ani nikdy. Niekde som raz čítala, že ak miluješ dve osoby, tak si máš vybrať tú druhú, lebo ak by si tú prvú naozaj reálne milovala, nikdy by si niekoho druhého milovať nezačala. 

A čo keď som tá druhá ja, ale ten kto Nás miluje sa nevie rozhodnúť?