Všetci rad do radu si prajeme byť nájdení, byť milovaní, byť niečím a pre niekoho výnimočným. Avšak toto už i sami zažívame – úprimnú lásku, stavanú nielen zo svetlých, ale aj z tých tmavých stránok. Pri každom pohľade do zrkadla vidíme odraz niekoho, o kom často pochybujeme. Na druhej strane tam ale vidíme osobu, ktorá aj napriek všetkému stále stojí tu.
Je to až občas smiešne, ako sa dokážeme zhadzovať, no aj napriek tomu niekde v kútiku duše milovať. Myslíme si, že to, čo nám chýba, nájdeme v niekom inom. Myslíme si, že keď nás niekto bude chváliť, tak to uspokojí aj naše vnútro.
Niekto na to príde po čase, niekomu to možno trvá i roky…
pinterest.com
Ťažko to celé prirovnať k niečomu, ale je to ako s dýchaním. Je to tak prirodzené, občas sa to uberá až príliš rýchlo a len málokedy je to plynulé a bez jedinej chybičky. Avšak keď to prijmeme, spomalí sa to a ustáli. Verím v to, že prijať sám seba je príliš ťažké pre každého jedného z nás.
Najprv sa niekoľkokrát popálime a potom si začneme vážiť aj seba samých. Stávame sa odolnejšími, bojovnejšími, proste niečím viac ako kedysi. Tým nepoháňame vpred len svoju osobnosť, ale aj všetkých naokolo. Sme nielen sebe, ale aj okoliu inšpiráciou, akýmsi hnacím motorom v čase beznádeje.
Sme jednoducho výnimoční.
Cez všetky prekážky, ktorými si prejdeme, cez všetky stratenia sa. I tak sa znovu nájdeme. Občas je jednoducho v poriadku vyjsť z cesty. Nevedieť, kto naozaj sme a či tam, kde práve sme, sme na tom správnom mieste…
Prídeme na to, že sa celý náš život hľadáme a znova strácame.
Nie vždy zotrváme naveky v jednej práci, s tými istými ľuďmi a ani v tom istom vzťahu. To, že ľudia prichádzajú a odchádzajú, nie je naša chyba. Keď vstúpia do našich životov, máme s nimi niečo zažiť či prežiť. Nasýtiť sa všetkými tými zážitkami, slovami, pohladeniami a objatiami. A keď si navzájom niečo predáme, treba znova ísť ďalej, aj keď každý opačnou cestou.
Sme z toho síce sklamaní a máme pocit, že určitá naša časť odišla spolu s nimi, ale napokon všetci ostanú vrytí v srdciach. Pri počúvaní hudby, pri rannej káve či pri prechádzke, letmo si spomenieme na ich tváre. Na to, akým spôsobom sa nás snažili rozosmiať. Ako ich náruč bola tým najlepším útočiskom pred tým všetkým zlým.
Treba sa však pohnúť vpred.
pinterest.com
Nedovoliť, aby odchody iných v nás spravili obrovské diery, ktoré nedokážeme ničím zaplátať. Naopak… tešiť sa z niečoho nového. Z niečoho nepoznaného a nepreskúmaného. To je práve to, čo nás najviac láka. Sme ľudské bytosti, tak jednoduché, no napriek tomu tak zložité. Alebo si to tak možno navrávame.
Vždy budeme niečomu prikladať väčšiu dôležitosť a tomu, čomu naozaj treba, nie. Vždy nás niečo nadchne a potom nie sme schopní racionálne rozmýšľať a konať. O tom to ale je. Vpadnúť do niečoho bezhlavo a užiť si to najviac, ako sa len dá. Vyťažiť z toho maximum a nerozmýšľať nad tým, čo ak sa to skončí…
A hlavne… prijať sa takí, akí naozaj sme, pretože bez toho to celé nemá význam. Bez lásky ako takej, bez porozumenia a bez odhodlania budeme nakoniec stále aj tak na tom istom začiatku. Nebudeme chápať vlastné konanie a v neposlednom rade ani konanie iných. Budeme sa neustále chcieť len zmeniť či napraviť.
Autor: Patty.dvo
Coverphoto: Photo by Gades Photography on Unsplash
