A znovu sa to stalo… Opäť s tým istým scenárom, opäť s tým istým chlapom… Všetci vedeli, ako to dopadne, a ja som sa napriek tomu do toho pustila ako prvýkrát. Dnes tu sedím… Sama. Aké prekvapenie… Dva týždne nejem, nespím, plačem. Mám pocit, že mi niekto vytrhol srdce a roztrhal na milión kúskov. A namiesto srdca mám v sebe obrovský, ťažký, nechutný balvan, ktorý cítim pri každom nádychu.
Áno, dopadlo to tak ako vždy. Ale tá bolesť je zakaždým iná. Teórie ako dvakrát nevstúpiť do tej istej rieky, ako sa vyhýbať ženatým chlapom, ako nemať niekoho ako prioritu, keď ja som len jedna z možností, a mnohé iné, ovládam dokonale.
unsplash.com
Ale v praxi naozaj nie som vzorom ani sama pre seba…
Štyri roky ako na horskej dráhe mi nestačili na to, aby som to zmenila. Pomyselné facky od života – od straty úcty samej k sebe až po potrat, s ktorým sa doteraz neviem zmieriť, pre mňa asi neboli dostatočne silným poučením.
Tak sa už sama seba pýtam, kde je tá hranica?
Kedy sa to zmení, kedy sa vo mne niečo zlomí?
Čo sa ešte musí stať, aby som sa od neho odpútala?
Čo musí ešte urobiť, aby som seba začala milovať viac ako jeho?
Niekto by mi povedal, že som hlúpa.
Iní mi vravia, že som naivná.
Ostatní, že príliš milujem.
Neviem, kde je pravda. Ale mám pocit, že zo všetkého niečo…
Neviem si svoj život predstaviť s ním. A neviem si ho predstaviť ani bez neho…
Chcem a nechcem ho. Milujem a zároveň nenávidím. Bolí to. Bolí to celé viac, ako to dokážem opísať. Každá jedna slza ma páli a ja čakám na to, kedy to všetko pochopím. Ale dnes som v štádiu, kedy nevládzem… A potrebujem, aby to prešlo. Aby som sa nadýchla a cítila život. Nie strach a bolesť.
Bojím sa, že sa vráti. A bojím sa, že sa nevráti. Neviem, z čoho sú moje obavy väčšie. Som blázon? Psychopat? Možno… Ale to je asi každá zranená, no zároveň milujúca žena. A ja nám všetkým prajem, aby to čím skôr prešlo. A aby sme začali konečne milovať samy seba.
unsplash.com
A viem, že je to ťažké. A viem, že to trvá dlho, pridlho…
Ale stále ma drží v nádeji sila ženy, ktorá bojuje aj napriek tomu, že som na kolenách a bojujem len s tým, aby som ráno vstala z postele. Viem, čo v nás je, a viem, čo dokážeme. Nie som spisovateľka, ale viem, že tam vonku je veľa žien, ktoré sa tak ako ja zadúšajú plačom a vnútro im horí bolesťou pri každom nádychu. A potrebujú len čas a možno niekoho, kto im povie, že je to v poriadku, keď plačeme a kričíme.
Aj ja som momentálne v štádiu čakania na zázrak menom „vyliečenie“. Ale viem, že to bude dobré. Raz. O chvíľu, možno o pár chvíľ. Sľubujem. Sľubujem to sebe a aj ostatným, ktoré dnes, tak ako mňa, ubíja a ničí pomyslenie na neho.
Drahá žena, my to dáme. Stojíme za to viac, ako sme si teraz schopné priznať…
Autor: Er
Coverphoto: Photo by Fakurian Design on Unsplash
