Ako začať… Najlepšie bude asi od začiatku. Tu je teda môj príbeh… Príbeh plný sklamania, bolesti, nenaplnených snov. Čo všetko musí človek zažiť a s akými výčitkami svedomia musí žiť, aby sa z príliš dôverčivej, dobrosrdečnej, vždy veselej a radosť rozdávajúcej baby stala uzavretá a vo väčšine prípadov emocionálne chladná žena?
Myslela som si, že už som sa na to pomyselné dno niekedy dostala. Kedysi dávno. Potom, čo si ma opustil.. Potom, čo si sa so mnou zahrával.. Potom, čo si ma využil a ja naivná a až príliš zamilovaná som si myslela, že to myslíš vážne.
unsplash.com
Zlomil si mi srdce…
Popritom, ako som však riešila teba, život udieral. Čo si môže myslieť dospievajúca tínedžerka, keď pred očami vidí, ako jej odchádzajú najbližší? Ako jej odchádza vzor, ktorý videla vo svojej mame? Niet horšieho pocitu, ako vidieť svoju mamu, z ktorej sa po psychickej stránke stáva niečo, čo si doposiaľ nevidela. Do toho si mi TY zlomil srdce. A ako keby to nestačilo, aj Boh a viera, ktoré ma za určitých okolností vždy držali nad vodou, sa mi otočili chrbtom. Boh si k sebe zobral moju najmilovanejšiu osobu. Pretože Boh si berie len cnostných a tých, ktorí zhrešili, tu necháva žiť ďalej.
Roky plynuli a ja som sa z toho pomyselného hlbokého dna nejakým štýlom dostala. Asi som to nechala na čas, teraz už neviem. Ty si sa mi neukazoval na oči a do môjho života sa snažili dostať iní. Ako to dopadlo? Katastrofálne. Mala som pocit, že na tomto svete, kde žije 7 miliárd ľudí, sa na mňa lepí len to najhoršie, čo môže v živote človeka postretnúť. To som už akosi prehltla, ale stále to bolo také – nijaké.
Bola som obklopená veľkým množstvom ľudí, no cítila som sa veľmi osamelá…
Jednoducho povedané, veľmi som túžila po mužskej prítomnosti. Túžila som dosiahnuť ten pocit stratiť sa v niekoho náručí a nájsť v ňom domov. Pocítiť, že som pre niekoho dôležitá a konečne dostať späť tú lásku, ktorú som sa nezištne snažila odmalička každému rozdávať. Pretože nemôžeš stále len dávať a na oplátku za to nič nedostať.
unsplash.com
Cítila som sa ako prázdna nádoba a začalo ma to veľmi hnevať. Začalo ma hnevať to, že ma moji najbližší a aj ľudia v mojom okolí začali vnímať ako nezištnú, láskyplnú a dobrosrdečnú, ktorej môžeš povedať všetko. Začalo ma hnevať to, že moji najbližší začali robiť veci, o ktorých vedeli, že mi prekážajú, ale napriek tomu ich robili – pod dojmom, že ona sa nebude hnevať, ona sa neurazí, jej sa to nedotkne, ona na to nič nepovie.
Začala som sa báť a strániť samej seba…
Dokonca som sa hanbila a samu seba som nespoznávala. Čo sa to zo mňa stalo? Veď ja som takáto nebývala. Kde je moja nezištnosť? Až s odstupom času som si uvedomila, že ono to tam stále je, len som to používala pri nesprávnych ľuďoch. Ja som to používala konkrétne pri všetkých, ale až časom som pochopila, že niektorí ľudia si moju lásku naozaj nezaslúžia. Takto som sa konečne naučila hovoriť ľuďom NIE!
Keď sa môj život ako-tak zastabilizoval, na obzore sa objavilo nové slnko. Vyzeralo to s ním naozaj dobre. Na začiatku. Ale vôbec to také ľahké nebolo. Nakoniec to neskončilo podľa našich predstáv. Iste si viete domyslieť ako to prebiehalo – ja som sa trápila a on sa hral na nedostupného. Ignorácia level 1000000 a viac.
unsplash.com
Logicky nasledoval rozchod…
Pochopiteľne z mojej strany a nakoniec vyznel ako pokrytec a ukázal sa ako „chlap“, keď sa ani neodvážil prísť na dohodnuté stretnutie, kde sme si to mali všetko vyrozprávať. Keby človeku na niekom nezáležalo, bolo mu to všetko ľahostajné. Nebol by sa bál, hneval a plakal. Je to prirodzený prejav záujmu.
Ako sa časom ukázalo, naozaj mi prirástol k srdcu a ja som ho mala úprimne rada. Nevnímala som to ako využitie – ako v tom mojom prvom prípade, ale ako ďalšie sklamanie a signál, že nikomu nie som dosť dobrá, lebo každý má niečo prednejšie. Konkrétne pre tento objekt môjho záujmu bola dôležitejšia jeho kariéra.
Znovu som skončila so zlomeným srdcom…
A ako som tak potichu trpela, život si vyžiadal svoju ďalšiu daň. Pomyslela som si, že už sa mi nič, ale naozaj nič, nemohlo stať. Naletela som podvodníkovi, ktorý ma obral a niekoľko tisíc, poctivo zarobených eur. A nové dno bolo na svete. K tomu sa pridalo opätovné odpadnutie od viery a musela som svojmu najbližšiemu priateľovi a človeku, ktorý ma vždy držal nad vodou, povedať zásadné NIE.
unsplash.com
Človek by si pomyslel, kde som mala hlavu. Odpoveď „na krku“ asi sedieť nebude. Neviem, neviem, kde som ju nechala. Azda v srdci, ktoré bolo rozlámané na milión kúskov a snažila som sa ich niekde pozbierať. Toto všetko sa stalo tesne pred mojimi štátnicami. Pred časom, kedy je nutné rozhodnúť sa, čo v živote ďalej, rozhodnúť sa, kde sa usadiť, čo si vybudovať, nad čím rozmýšľať, komu dôverovať…
Isto mi budeš veriť, keď ti poviem, že som to nezvládala…
Všetky tie sklamania, trápenia a bolesti (o ktorých nebudem hovoriť, lebo by som napísala celú knihu), ma nedonútili sa tak pred svetom uzavrieť ako tieto vyššie opisované udalosti. Milujem motivačné citáty, ale nenašiel sa žiaden, ktorý by ma pozbieral. Utešovať sa citátom, že „všetko sa deje z nejakého dôvodu, ktorému teraz nerozumieme“ a „všetko je tak, ako má byť“, ma už dávno prestali baviť.
Viem, že na zemi je kopec ľudí, ktorí zažívajú horšie utrpenie ako ja, no pre mňa je práve to moje utrpenie to najhoršie. A zrejme som sa musela dotknúť toho samého dna, aby som pochopila, aká mám byť.
Na záver mi napadlo jediné slovo – ODPUSTENIE. Ako hovorí aj bl. Zdenka Schelingová: „Odpustenie je najväčšia vec v živote.“ Budem sa čo najviac snažiť, aby som ho dosiahla. Lebo si myslím, že pokiaľ zostaneme zaseknutí kdesi v minulosti a budeme sa neustále zožierať pomyslením na to, ako prajeme každému, kto nám ublížil, len to zlé, nebudeme žiť. Zatrpkneme. A život nám bol daný ako dar, tak ho nepremrhajme. Život sa má žiť, pretože to najlepšie býva vykúpené veľkou bolesťou.
Autor: Petra
Coverphoto: Photo by Wes Hicks on Unsplash
