Nikdy som nepomyslela na to, že zo sekundy na sekundu môžem o všetko prísť. O ľudí, o momenty, o pocity a v neposlednom rade aj o seba. Nikdy som nepomyslela na to, že jedného dňa zostanem len sama so sebou a bude to len na mne. Bude to len na mne, či sa postavím alebo nie. Aj keď som vedela, že zostať dolu bude pre mňa lepšie…
Žiadna snaha, žiadna námaha, žiadne bojovanie a žiadna hrozba. No aj napriek všetkým pozitívam toho som sa rozhodla presne naopak. Snažila som sa chytať čohokoľvek, čo sa naskytlo. No zakaždým som opakovane padala naspäť tam, kde som už predtým bola. Až keď som padla tak, že už nebola možnosť sa postaviť, pochopila som.
pinterest.com
Chcela som všetko na svete, no sama som nevedela, kto skutočne som a čo skutočne chcem. Dnes už je príliš neskoro na opravovanie. No dnes ešte nie je neskoro na nový začiatok. Na všetko nové, čo budem prežívať. A už silno a s láskou o to bojovať.
Zaoberala som sa vždy len hlúposťami
Nevedno prečo a ani nevedno ako. Chcela som zapadnúť. Chcela som sa vyrovnať ľuďom naokolo. Chcela som konečne stretnúť lásku svojho života. Chcela som, aby som sa stále cítila napĺňaná niečím, o čom som vlastne netušila absolútne nič.
Nestačil mi len taký ten jednoduchý, dokonca bezstarostný život. Stále som chcela čoraz viac a viac a nevážila si to, čo som mala a čo som dostávala.
Až mi život ukázal…
Poznáte to… Žijete si, žijete, až sa napokon niečo pokazí. V mojom prípade sa to ani nedá nazvať „pokazením“. U mňa sa môj život začal na mňa rútiť ako nejaká lavína. Jedného dňa som mala všetko. Bola som tak bohatý človek. A zrazu som o všetko prišla.
Nemyslím ani tak na ľudí v mojom okolí, ale na seba. Bola som zdravá, šťastná a v podstate som smela robiť čokoľvek, na čo som si len zmyslela. Aj keď som pociťovala, že mi niečo chýba. Aj keď som bola nevďačná a ľahostajná k svojmu životu. Bol jedným najkrajším životom.
A zrazu v jednom momente som čelila temnote. Temnote, ktorá ma ako rýchlosťou svetla pohlcovala. Nik ma v nej nečakal a asi ani nič dobré. No mala som dobrý pocit, akoby som našla pokoj. Akoby som sa očistila od všetkého zlého. Nechala som sa celá pohlcovať, až si ma to napokon skoro celé zobralo.
Neviem, čím to bolo, ale otvorila som oči, nadýchla sa a temnota odišla. Predo mnou bolo všetko nejasné a svetlé. Mohla som sa oddať miestu, kde by ma už žiadne pochybnosti netrápili. Miestu, kde by už viac bolesť neexistovala. A aj napriek tomu všetkému som ostala tu. Ostala som ďalej žiť, aj keď som prišla o všetko. A v prvom rade som prišla o seba.
pinterest.com
Keď som sa rútila nepoznaným…
Život nám vždy akoby zdvihol varovný ukazovák. Keď sme si niečoho či niekoho nevážili. Keď sme doslova hazardovali a mysleli si, že nebudú z toho žiadne následky. Ukázal nám, keď práve cesta, ktorou sme sa uberali, nebola správna.
A mne to ukázal tiež. Neraz. Neraz mi ukázal, ako ľahko môžem o niekoho prísť, ak si jeho prítomnosť nebudem vážiť. Neraz mi ukázal, ako ľahko môžem prísť o zdravie, ak sa oň nebudem starať. A neraz mi ukázal, ako môžem prísť o všetko to, čo som brala a robila ako samozrejmosť.
Ako človek, ako večne nepoučiteľná osoba som sa nikdy úplne nepoučila. Aj keď som si povedala, že už si budem všetko viac vážiť. Vydržalo mi to tak možno malý okamih. A potom znova nastal zlom, kedy mi to život chcel zasa ukázať. A keď sa mu to stále nedarilo tak, aby som to konečne prijala a pochopila, zasadil mi úder najsilnejšie, ako len mohol a vedel.
Hnevala som sa na všetko a všetkých navôkol
Hnevala som sa, nadávala som a keby môžem, asi by som do niečoho i vrazila. No viem, že by mi to i tak nepomohlo. Vinila som za svoj momentálny stav všetko a všetkých. No bezvýznamne. Nemohol za to nik.
Jediným vinníkom v tomto som bola len a len JA. Ťažko sa mi to priznávalo. A ešte ťažšie prijímalo. Keď som si to priznala a následne to prijala, hnevala som sa na seba. Myslela som si, že hnev, ktorý vo mne doslova vrel, ma až roztopí. Hnev, ktorý je venovaný len a len nám, je oveľa horší ako hnev k inej osobe. Nevedela som, čo mám robiť. Či si odpustiť a pohnúť sa ďalej alebo sa nechať trestať.
pinterest.com
Láska a zraniteľnosť mi ukázali…
Dennodenne, sekundu po sekunde boli pri mne. Spávali minimum a aj keď už boli na pokraji svojich síl, stále silno a vzpriamene stáli pri mne. Rodina, blízki,kamaráti, prekvapivo i cudzí ľudia, čo ma vôbec nepoznali.
A ja som sa mala vzdať? A ja som mala všetko zahodiť? Potom, čo doslova oni bojovali i za mňa? Nie a znova nie. Nechala som, aby ma bolesť celú pohltila. Nechala som, aby si ma moje zranenia celú zobrali. A taktiež som nechala, aby temnota, ktorá si ma chcela zobrať, pohltila moje myšlienky. A postavila som sa s týmto všetkým znovu na nohy. Neopísateľná bolesť, neopísateľná bezmocnosť a neopísateľná zraniteľnosť.
Bola som človekom, akým som nikdy predtým nebola. A práve toto bola tá vec, čo som celú tú dobu hľadala a naháňala.
Vždy som chcela byť len človekom, ktorý si bude každé ráno uvedomovať, že mu bolo dané ako dar. Vždy som chcela byť len človekom, ktorý bude žiť deň, akoby to bol jeho posledný. Bez ohľadu na to, že by ich mal ešte ďalších milión. A toto bola vec, ktorá mi tých celých skoro 20 rokov chýbala. A toto bola práve tá vec, ktorú som si uvedomila, až keď som zistila, že ten deň naozaj môže byť môj posledný.
pinterest.com
A dnes už viem….
A dnes už viem všetky tieto veci. Už viem, že láska naozaj človeka lieči. Ba dokonca ho dokáže vyliečiť. Už viem, že človek je tou najsilnejšou bytosťou, aká len môže existovať. Dnes už viem, že som vždy dostávala od života nové a nové šance.
A ja hlúpa som si to neuvedomovala. A ja hlúpa som si to nikdy nevážila. A dnes už viem, že život nám vie ukázať, ale i dokázať, ako o všetko môžeme prísť. Nielen o iných, ale aj o seba samých.
A dnes už viem, že akokoľvek ťažká je moja momentálna cesta, zvládnem ju. Každý deň mám možnosť otvoriť oči a aj keď zatiaľ sa postaviť z postele len s pomocou rodiny… Aj to je život. Aj to je deň. A obe sú mi dnes vzácnymi vecami. A po oboch mi dnes srdce neprestajne ako šialené bije.
Autor: @patty.dvo
Coverphoto: Photo by Aditya Ali on Unsplash
