Hovorí sa, že ticho lieči, že v tichu nájdeme odpovede na všetko. Áno súhlasím. Toto ticho je však iné.
Sedela som v okne a pila moju obľúbenú kávu. V diaľke hrala pesnička. TÁ pesnička od TEJ kapely, na ktorú si ma úplne namotal ty a odvtedy sú neodmysliteľnou súčasťou môjho playlistu. Sledovala som jeseň, ktorú tak milujem. A deti. Závidela som im tú bezstarostnosť a ten úprimný smiech, ktorý sa zo sveta dospelých tak často vytráca…
Premýšľala som čo vlastne cítim.
Sama som nevedela odpoveď. Bolo to ako keď prehrmí ďalšia búrka a pár dní je ticho. Slnko nevyjde, už neprší…je pod mrakom. Každý deň čakáš na ďalšiu búrku, ale nikdy presne nevieš kedy príde. Bolo to ticho, ktoré zostalo medzi nami vždy na istý čas. Nikdy nie dosť dlho na to, aby sme sa pohli ďalej a nechali jeden druhého. Aj keď to boli mesiace, nikdy sa naše ruky úplne nepustili…nikdy sme to nedokázali.
Bolo to ticho, ktoré bolo sprevádzané krikom, ktorý ale nikto nepočul.
Vieš taký ten vnútorný krik…máš ho v sebe, ale nekričíš, lebo vieš, že to nemá najmenší význam….lebo vieš, že občas sa musíš tichu prispôsobiť. Bolo to ticho, v ktorom som počula ozveny tvojho hlasu a tvojich slov stále dookola. Zneli tam niekde vzadu a vedela som, že ich aj tak budem počuť zas. Mala som a stále mám ten pocit. Že to ticho je dočasné, lebo ho aj tak prerušíme.
Keby sa ma niekto spýtal načo je dobré? Neviem. Neviem….netuším, či na niečo vôbec.
Toto ticho bolí. Sú v ňom milióny otázok, ktoré sa ani jeden z nás nikdy nespýta, lebo keď to ticho na chvíľu prerušíme, tak sa zrazu stanú nepodstatnými. Vtedy existujeme len my a náš svet. Svet, kde nie sú pravidlá. Svet ktorý nikto okolo mňa nechápe.
Je to ticho, ktoré ťaží na duši, lebo by som ho najradšej prekričala, ale taký silný hlas nemám. Možno nikto nechápe a možno je veľa ľudí v tejto situácii, možno to pochopí len ten, čo to zažil…tak naozaj. Znie to absurdne a detsky, ale viem, že raz príde deň, kedy to ticho nebude viac potrebné. Kedy ho už nebudeme potrebovať, aby sme v ňom zbierali slová, ktoré sa bojíme povedať. Nebudeme sa v ňom skrývať a hľadať. Viem, že raz to ticho zmizne úplne. Možno to všetko krásne medzi nami zmizne spolu s ním a nikdy viac sa to nevráti.
A možno raz pochopíme, že to ticho bolo potrebné vždy na to, aby sme sa na chvíľu navzájom stratili
a práve v tom tichu našli svoje vlastné ja. Aby sme cez to všetko rástli a dospeli. Možno to všetko jedného dňa vytvorí dokonalú rovnicu…na jednej strane budem ja a na druhej ty.
Teraz to bolí. Neznášam to ticho, ale ako vždy, aj z neho sa snažím vyťažiť to dobré.
Čerpám silu z každého objatia, ktoré si dáme, keď to ticho jeden z nás preruší. Z každého slova, ktoré môžeme
povedať len jeden druhému, lebo všetkým ostatným sa zdajú tie slová absurdné. Mám v mysli každý
jeden tvoj úsmev, ktorý tak milujem….preto ťa prosím, usmievaj sa….hlavne keď si so mnou…rob to
často….dáva mi to silu.
coverfoto: www.wallpaperswide.com, foto: www.elitedaily.com
